Malá Julka a jej mladší braček Filipko sa chystali do postieľky. Mesiačik na oblohe sa už škeril na deti a hviezdičky ich posielali do teplej postele. „Umyť zúbky, dať si teplé pyžamko a spinkať!“ zvolala maminka po tom, čo sa jej detičky okúpali. Julka si sama umyla zúbky, učesala orieškové vlásky a vybrala sa už v poníkovom pyžamku do postele. Bola veľmi šikovná. Jej braček bol mladší a s obliekaním pyžamka mu musela ešte trošku pomôcť maminka.
Detičky už poslušne v postieľkach, nedočkavo čakali na rozprávku od ich maminky. Tá ich zakryla, zapla im malú lampičku v tvare hríbika a pustila sa do rozprávania. Rozprávala im príbeh o Perníkovej chalúpke. Julka mala rada túto rozprávku, no jej braček Filip sa zlej ježibaby, ktorá žila v perníkovej chalúpke bál. Detičky ani nestihli dopočúvať rozprávku, v ktorej sa deťom podarilo utiecť zlej ježibabe a hneď zaspinkali. Maminka pomaličky zhasla hríbikovú lampičku a zavrela dvere izbičky. Julka a Filipko sa ponorili do ríše snov a pán mesiačik im príjemne osvetľoval ich izbičku plnú hračiek, ktoré na súrodencov dávali pozor. Ako im maminka vždy hovorievala, ich hračky ich vždy chránia.
Filipka zrazu prebudil silný dážď, ktorý búchal o ich strešné okno. Zľakol sa no vedel, že je vo svojej postieľke v bezpečí a že ho hračky strážia. Veď to len prší..povedal si, stisol svojho plyšového macka a išiel sa otočiť na druhú stranu. Keď si v tom všimol, že zo skrine niečo trčí. Bol to tmavý tieň..tieň, ktorý vyzeral ako postava..Joj, čo to len môže byť? Čo keď je to tá zla ježibaba z perníkovej chalúpky a prišla si po nich!
„Julka! Julka!“ snažil sa Filipko zobudiť svoju sestričku, ktorá spinkala na vedľajšej postieľke. Od strachu mal očká zavreté a tisol si k sebe svojho macka. Julka sa rozospato otočila na bračeka: „Prosím? Čo je Filipko?“ povedala unavene Julka, pretrela si očká a pozrela na bračeka. V tme toho síce moc nevidele, ale za svetla mesiaca videla, ako je jej braček vyplašený.
„T—ttam je strašidlo! To je ježibaba z perníkovej chalúpky a prišla nás zjesť! “ povedal vydesene chlapček a prštekom ukázal na skriňu. Bál sa.
Sestrička Julka sa uprene pozrela na skriňu. Zľakla sa. Vyzeralo to ako akési strašidlo. No Julka predsa vedela, že strašidlá existujú len v rozprávkach. V skutočnom živote predsa nie. Nabrala odvahu, postavila sa, a opatrne prešla kcez izbičku a zapla svetlo. Detičky sa pozreli na ich drevenú skriňu, a potom na seba.
A neuveríte čo tam bolo! Julka si sadla na posteľ k Filipkovi a obaja sa začali smiať. To údajné strašidlo nebola žiadna ježibaba, ale farebná košieľka, ktorá trčala zo skrine. Bola len zle zavesená a vyčnievala zo skrine tak, že vytvorila akési košeľové strašidlo.
V tom vošla do izby ich maminka. „Prečo nespinkáte?“ spýtala sa svojich smejúcich sa detí. Tie maminke vysvetlili, že sa zľakli vytŕčajúcej košeli, mysleli si že je to strašidlo.
„Viete predsa, že strašidlá ani ježibaby neexistujú a že vás vaše hračky chránia! Nabudúce si aspoň oblečenie pekne do skrinky upracete!“ zasmiala sa maminka, pobozkala detičky opäť na dobrú noc a pre tentokrát im nechala zapnutú malú nočnú lampičku a pomaličky odišla.. Aby sa im ľahšie spinkalo.
„Dobrú nôcku sestrička! Ďakujem za záchranu!“ zasmial sa braček a obe deti padli do ríše snov. Vedeli, že sú v bezpečí a že strašidlá sú len v rozprávkach.
