Kde bolo, tam bolo, za siedmimi horami a siedmymi dolami bol veľký hustý les. Nebol to však hocijaký les. V tomto lese žili zvieratká, ktoré vedeli rozprávať. Bol to čarovný les, o ktorom ľudia ani len netušili.
V tomto lese žila aj malá srnka menom Bambi. Bola to malá hnedá srnka, ktorá bola trošku bojazlivá. Objavovala prírodu a každým dňom natrafila na niečo nevídané.
Jedného dňa sa vybrala malá srnka Bambi na potulky po lese. Popadané lístie jej šumelo pod nohami a ona len s údivom sledovala, aké krásy jej les skrýva. Milovala objavovať les a jeho kúzla. Na potulky po lese však nikdy nechodila sama. Vždy ju sprevádzal jej verný kamoš zajko. Ako sa tak prechádzala lesom spolu so svojím kamošom zajkom Skákajkom, stalo sa niečo nečakané. Z bielej oblohy zrazu začali padať akési biele ľadové chumáče.
„Čo to je?“ spýtala sa prekvapene, no bojazlivo malá srnka. Takéto čosi ešte nikdy nevidela. Bambi sa vločkám snažila vyhnúť, a tak medzi bielymi chumáčmi len nesmelo poskakovala. Sivého zajka sledovalo jej tanec medzi vločkami a rozosmial sa. Priskackal k srnke a odvetil:
„Keď príde zima, z neba padá sneh. Nemusíš sa ho však báť,“ vysvetlil jej Skákajko, keď videl, ako sa Bambi snaží vyhnúť vločkám.
Bambi však vločky nepoznala – bolo to niečo nové, čoho sa bála. Snehové vločky tancovali vo vzduchu a stromy sa leskli, akoby mali na sebe ligotavé ozdoby. Bola to prvá zima malej srnky a všetko bolo pre ňu čarovné a nové. Bambi sledovala, ako vločky zahaľujú les do krásnej bielej pokrývky.
„Sneh je sranda, pozri!“ zvolal Skákajko a snažil sa malú Bambi povzbudiť, aby sa snehu nebála. Zajko vytvoril zo snehu malého snehuliaka. Bambi len neveriacky hľadela na jeho výtvor a potom na bielu oblohu. Ako dokáže z tej bielej veci vytvoriť čosi také? Opatrne do snehuliaka šťuchla a ten sa celý rozpadol.
„To som nechcela,“ povedala smutne Bambi, keď mu pokazila snehuliaka. Zajko sa zasmial a hodil do malej srnky snehovú guľu.
„Mám strach. Čo keď mi tento zvláštny sneh ublíži?“ odvetila nesmelo. Zajko jej vysvetlil, že sa nemá čoho báť. Príroda je náš kamarát a sneh prichádza vždy v zime na to, aby nás chránil. A dajú sa z neho vytvárať aj všelijakí snehuliaci. Keď nasneží, vieme, že je to čas, kedy nás pani príroda obdarila svojím bielym darom. Zahalila prírodu práve preto, aby si oddýchla a na jar opäť ožila. Je to čas, kedy máme oddychovať a byť v teple, v bezpečí. Po zime príde jar a vtedy vieme, že sa les začne prebúdzať a meniť na krásnu kvitnúcu krajinku.
Srnka tomu najskôr nerozumela, no potom si uvedomila, že má jej kamoš pravdu. Bambi si nahrnula sneh nohami a zasypala malého zajka, ktorý skákal medzi bielym snehom. A tak dvaja kamaráti objavovali čary pani prírody a jej dar – sneh, ktorý im nadelila.
„Je čas sa ísť schovať do tepla!“ zvolala maminka malej srnky. Slnko zapadalo a chlad sa oprel do lesa, ktorý bol pokrytý veľkou snehovou dekou.
„Ale ja sa chcem ešte hrať v tomto čarovnom snehu!“ zvolala Bambi.
Maminka malej srnke vysvetlila, že v snehu sa môže hrať ešte celú zimu, avšak treba aj oddychovať a načerpať sily na jar. Keď však príde noc, musia sa schovať do tepla a nájsť si bezpečný úkryt. A tak sa maminka, Bambi a zajko Skákajko vybrali domov. Vo svojom úkryte vystlanom slamou si Bambi ľahla a sledovala, ako sa les mení na čosi kúzelné. Sledovala padajúce vločky a bola vďačná za prvú zimu, ktorú so svojou rodinou zažije, a za dobrodružstvá, ktoré ju ešte v lese čakajú.
