Kedysi dávno, pradávno, v našom svete ľudí žili aj čarovné postavičky ako čarodejnice, škriatkovia či hroziví draci, ba i trpaslíci. Hlboko v ďalekých horách bola ukrytá jedna malá dolinka, kde žila veľká skupina trpaslíkov, ktorá bola známa svojou láskou k zlatu.
Veľa ľudí či čarovných tvorov sa snažilo cez hory dostať a získať ich zlato, avšak neúspešne. Trpaslíci kopali a kopali a napĺňali svoje doliny a zámky pokladmi, ktoré sa leskli ešte jasnejšie ako hviezdy na nebi. Bol to ich poklad.
Jedného slnečného dňa sa malý trpaslík Rory vybral kopať zlato na konci ich doliny. Tam však nikto nechodil. Starí trpaslíci vraveli, že na konci ich doliny číha niečo nevídané a nebezpečné. Všetci ostatní trpaslíci kopali na miestach, ktoré poznali, no zvedavý Rory sa vybral na koniec doliny do starej hory.
Stalo sa však niečo, s čím nerátal. Jeho krompáč narazil na zvláštny, tvrdý kameň, ktorý sa začal jemne triasť. Rory cúvol, keď sa kameň roztvoril a začal praskať. Diera v skale odhalila tajný tunel plný zlatých odleskov. Keďže bol Rory maličký trpaslík, odhrnul zopár kameňov a šikovne sa prešmykol dnu do tajomného tunela. Slnečné lúče prenikali do tunela a osvetľovali zlatú chodbu, ktorá sa pod lúčmi slnka ligotala ešte viac.
Keď Rory kráčal hlbšie do tajomného tunela, zrazu sa ocitol vo veľkej sieni plnej zlata a všelijakých drahokamov, aké ešte svet nevidel. Ako sa prechádzal veľkou sieňou, pod nohami mu šušťalo zlato, keď zrazu začul akýsi zvuk. Bolo to prenikavé, hlasné dýchanie. Rory zvážnel a zastal.
V strede miestnosti ležala obrovská, spiaca dračica. Malý trpaslík od strachu ani nedýchal, aby ju nezobudil. Tak pre toto sa sem kopať nesmelo chodiť, pomyslel si malý Rory.
Jeho oči však padli na čosi nezvyčajné. Dračica spala a prenikavo dýchala, akoby od bolesti. Rory si všimol, že má jedno krídlo poranené a na zlato jej kvapká krv. Trpaslík neváhal, vybral svoj čarovný prášok plný byliniek a opatrne ho nasypal na ranu dračice.
Rana sa začala pomaly hojiť, až kým nebolo jej krídlo úplne vyliečené. Dračica sa prebudila a jej zelené, hrozivé oči padli na malého, vystrašeného Roryho, ktorý pred ňou neveriacky stál, držiac v rukách svoj magický prášok.
Namiesto zlosti a šľahania ohňa sa však dračica usmiala.
„Ty, ty si ma zachránil a vyliečil si moje poranené krídlo,“ povedala dračica. „Ako to, že sa ma nebojíš?“ spýtala sa prenikavým hlasom.
„Videl som, že ťa to bolí, a chcel som pomôcť, keď som už bez pozvania vošiel do tvojej skrytej hory plnej zlata,“ odvetil malý trpaslík.
„Ďakujem, že si mi zachránil krídlo a že sa ma nebojíš. Tvoja rodina, ostatní trpaslíci sem nechodia, lebo sa ma boja,“ povedala smutne dračica. Rory ju počúval a ani nedýchal.
„Toto zlato som strážila pred svetom, aby ho nikto nezneužil. Ale ty si ukázal dobrosrdečnosť a odvahu trpaslíkov. Ako odmenu darujem časť tohto pokladu tvojmu ľudu,“ povedala dračica.
Trpaslík bol nadšený jej darom, no zamyslel sa a nakoniec odvetil:
„To zlato je krásne, avšak je tvoje. Moji trpaslíci už majú kopec zlata. Tvoje tajomstvo a domov plný zlata zostane naším tajomstvom,“ povedal nakoniec malý Rory.
Zlato bolo jej, a oni predsa kopú zlato, ktoré nepatrí nikomu – nebolo by fér ju oň pripraviť.
Dračica prikývla a podala Rorymu veľký modrý drahokam, ktorý predelila na polovicu. Jednu polovicu drahokamu podala trpaslíkovi a druhú si nechala ona.
Od toho dňa sa stali priateľmi a drahokam bol symbolom ich kamarátstva. Rory rozpovedal svoj príbeh o tajomnej dračici v hore, avšak o zlate nikomu nepovedal – bolo to ich malé tajomstvo.
Dračica občas vyletela zo svojej hory, aby ochránila dolinu pred votrelcami, zatiaľ čo trpaslíci žili spokojne a šťastne. A tak sa z veľkého draka a z malého trpaslíka stali nevídaní priatelia, ktorí však vo svete fantázie skutočne môžu existovať.
