Vladko a Jurko boli dvaja nerozluční kamaráti, ktorí každý deň trávili hodiny hraním v lese za mestom. Tento deň však nebol ako ostatné. Na oblohe sa objavili tmavé mraky, ktoré rýchlo zakrývali slnko.
„Máme ešte dosť času na návrat,“ povedal Vladko a pozrel na hodinky. „Poďme sa ešte trošku prejsť.“
Ako však prechádzali medzi stromami, viditeľnosť sa začala rýchlo zhoršovať. Vietor silnel a padajúce lístie šúchalo po zemi. Z ničoho nič sa ozval prvý hrom a obloha sa pretrhla bleskom.
„Búrka prichádza!“ zvolal Jurko a obaja začali panikáriť.
„Musíme nájsť úkryt!“ zakričal Vladko a obaja sa rozbehli cez les, hľadajúc miesto, kde by sa ukryli pred prudkým dažďom a silným vetrom. Bežali, ale všade okolo nich boli iba rovnaké stromy a búrka im čoraz viac sťažovala orientáciu.
Zrazu sa ocitli v otvorenom priestranstve, kde bolo ešte ťažšie nájsť cestu.
„Kam pôjdeme?“ spýtal sa Jurko, keď videl, že sa v lese začína stmievať. Búrka zosilnela a obaja chlapci sa cítili čoraz viac zúfalo.
„Pozri, tam je niečo!“ zvolal Vladko a ukázal na siluetu starej chaty, ktorá sa objavila medzi stromami. „Poďme tam!“
Obaja chlapci bežali k chate, ktorú nikdy predtým nevideli. Bola stará, zhrdzavená a pôsobila trochu strašidelne, no v tejto situácii to bolo jediné miesto, kde sa mohli skryť pred búrkou. Keď dorazili k dverám, Vladko zaklopal. Dvere sa pomaly otvorili a objavil sa starý muž s dlhými sivými vlasmi, ktorého nikdy predtým nevideli.
„Čo tu robíte, deti?“ spýtal sa horár, ktorý býval v tejto chate. Jeho hlas bol prísny, ale nie nepriateľský.
„Stratili sme sa v lese, búrka nás dobehla,“ vysvetlil Jurko, snažiac sa ostať pokojný.
Horár sa na nich zahľadel a po chvíli mlčania povedal: „Poďte dnu, ale rýchlo.“
Chata bola jednoduchá, no poskytla im útočisko. Horár im dal deky a horúci čaj, aby sa zahriali.
„Nikdy predtým sme ťa nevideli,“ povedal Vladko s nádychom obáv. „Bývaš tu sám?“
Horár sa usmial, no jeho oči zostali tajomné. „Áno, bývam tu už mnoho rokov. Mám rád pokoj v lese. Ľudia sa ma boja, pretože ma považujú za podivína. Ale keď sa niekto dostane do problémov, pomôžem.“
Chlapci boli trochu nervózni, ale cítili, že horár im nechce ublížiť. Rozprávali sa o lese, o zvieratách, ktoré v ňom žijú, a o tom, ako horár pozná každú jeho časť. Vladko a Jurko zistili, že hoci bol horár zvláštny, bol vlastne veľmi múdry a dobrý človek.
Búrka ustala až po niekoľkých hodinách, no bolo už neskoro na návrat domov. Horár im ponúkol, že môžu zostať v jeho chate cez noc, a tak sa rozhodli.
„Ráno sa môžete vrátiť domov,“ povedal horár. „Ale pamätajte si, že les môže byť krásny, ale aj nebezpečný, ak ho nepoznáte.“
