Kedysi dávno, v malom domčeku na okraji lesa, žilo dievčatko menom Anička. Anička bola veľmi zvedavá a vždy sa snažila pomáhať mame. Jedného dňa sa rozhodla, že sa naučí variť, pretože videla, ako mama pripravuje chutné jedlá, ktoré všetci milovali.
„Mami, dnes budem variť! Chcem, aby si bola na mňa hrdá!“ povedala Anička nadšene.
Mama sa usmiala a odpovedala: „Dobre, ale buď opatrná a poriadne sa sústreď. Kuchyňa nie je miesto na hranie.“
Anička sa pustila do práce. Najprv vybrala hrniec, do ktorého nasypala múku. Potom pridala cukor, no namiesto jedného pohára ho tam dala hneď tri! Kuchyňa sa začala plniť múkou, cukrom a ostatnými ingredienciami, ktoré Anička neúmyselne roztriasla po celej podlahe.
„Hmmm, asi som to trošku prehnala,“ pomyslela si, ale pokračovala v práci. Zobrala vajíčka, ktoré nechtiac rozbila na podlahe. Vtom spadlo aj maslo, ktoré sa rozotrelo po stene. A tak to išlo ďalej. Na stôl sa dostala soľ, korenie, zvyšky zeleniny… Všetko bolo v jednej veľkej zmätku!
Keď mama prišla do kuchyne, len neveriacky pozerala na chaos, ktorý jej dcéra spôsobila.
„Anička! Čo to tu robíš?“ spýtala sa nahnevane.
„Mami, snažím sa variť! Chcela som pripraviť niečo chutné!“ odpovedala Anička, pokúšajúc sa usmievať, hoci vedela, že to nezachráni.
Mama si povzdychla a začala upratovať. „Ak chceš variť, musíš byť opatrná a vedieť, čo robíš. Kuchyňa nie je len o tom, zmiešať všetko dokopy. Je to o trpezlivosti a láske k vareniu.“
Anička sklonila hlavu a sľúbila: „Ospravedlňujem sa, mami. Budem sa učiť pomaly a nebudem robiť toľko neporiadku.“
Mama sa nakoniec usmiala. „Dobre, Anička, nabudúce ti pomôžem. Ale pamätaj, že varenie je tiež o zodpovednosti.“
A tak Anička postupne začala varenie brať vážnejšie. Postupne sa stala výbornou kuchárkou, no nikdy nezabudla na lekciu, že každý krok v kuchyni si vyžaduje čas, trpezlivosť a trochu opatrnosti.
