Kedysi dávno, v tichej a zasnenej doline, žila malá kvetinka menom Snežienka. Bola to veľmi krehká, biela kvetina, ktorá rástla len v najchladnejších mesiacoch roka. Keď zima prišla a sneh pokryl celú krajinu, Snežienka sa vždy objavila medzi prvými kvietkami, akoby chcela povedať svetu, že aj v tej najchladnejšej dobe môže byť niečo krásne.
Snežienka bola veľmi zvedavá a neustále sa pýtala, prečo musí byť zima taká studená a dlhá. „Prečo je všetko také tiché a mrazivé? Prečo zima trvá tak dlho?“ hovorila si v myšlienkach, keď sa pozerala na zasnežené kopce a zamrznuté rieky.
Raz, keď bola na poli osamotená, pocítila, že niečo nie je v poriadku. Vzduch sa ochladil ešte viac a vietor začal fúkať silnejšie. Snežienka sa zachvela, ale neodišla. Vedela, že zima je súčasťou cyklu prírody, aj keď jej mráz bol niekedy veľmi silný.
Zrazu sa pred ňou objavila samotná Zima. Bola krásna, s bielymi vláskami, ktoré sa trblietali ako sneh, a v jej očiach sa odrážali hviezdy.
„Snežienka,“ povedala Zima, „viem, že sa bojíš mrazu, ale každý rok si vždy nájdeš cestu, ako vytrvať.“
Snežienka sa pozrela na Zimu a opýtala sa: „Prečo je všetko také studené? Prečo je zima taká dlhá?“
Zima sa usmiala a odpovedala: „Zima je čas, keď príroda oddychuje. A hoci je studená, prináša pokoj a ticho, ktoré sú potrebné na obnovu. A ty, Snežienka, si symbolom nádeje. Keď sa objavíš, ľudia vedia, že jar je na ceste.“
Snežienka sa usmiala a pocítila, že aj zima má svoj význam. Po rozhovore so Zimou pochopila, že mráz nie je len o chlade, ale aj o pokoji, ktorý umožňuje rast a nový začiatok. A tak stála ešte dlhšie než kedykoľvek predtým, hrdá na to, že môže byť súčasťou tejto krásnej – aj keď chladnej – doby.
