V jednV jednom malom domčeku na kraji lesa žila stará mama Anička, ktorá piekla tie najlepšie buchty v celom kraji. Každý, kto ich ochutnal, si ich nevedel vynachváliť. Sladká vôňa sa šírila široko-ďaleko a všetci v dedine vedeli, že keď Anička pečie, čaká ich veľká pochúťka.
Jedného dňa napiekla celý plech horúcich, nadýchaných buchiet plnených slivkovým lekvárom. Položila ich na parapet, aby vychladli, a odišla na chvíľu do záhrady. Keď sa však vrátila, ostala v šoku – buchty boli preč!
„Kto mi len mohol zjesť všetky buchty?“ zamrmlala prekvapene a pozerala okolo seba.
Za domčekom sa ozval tichý smiech. Keď sa tam stará mama pozrela, uvidela malého víla s omrvinkami na brade. Bol to lesný škriatok menom Fidor, známy nezbedník, ktorý mal slabosť pre sladké.
„Fidor! Ty si mi zjedol všetky buchty?“ spýtala sa stará mama s úsmevom, aj keď bola trochu nahnevaná.
Škriatok sa zamračil a sklopil uši. „Prepáč, stará mama Anička, ale voňali tak lákavo, že som neodolal…“
Stará mama si povzdychla. „Ak chceš moje buchty, musíš mi pomôcť ich napiecť znova. Nemôžeš len tak zjesť všetko bez opýtania.“
Fidor sa zamyslel a prikývol. Spolu so starou mamou miesili cesto, plnili ho lekvárom a strážili pec, aby sa buchty upiekli do zlatistej krásy.
Keď boli buchty hotové, stará mama dovolila Fidorovi ochutnať jednu – tentoraz spravodlivo. „Vidíš? Keď sa o niečo pričiníš, chutí to ešte lepšie,“ povedala s úsmevom.
Od toho dňa Fidor nikdy nekradol buchty, ale vždy pomáhal starej mame s pečením. A vďaka tomu ich bolo vždy dosť pre všetkých!
