Jurko bol malý chlapec, ktorý miloval zmrzlinu. Keď sa teplé letné dni striedali s horúcimi popoludniami, nič ho nemohlo potešiť viac ako miska plná chladnej, lahodnej zmrzliny. Vanilková, čokoládová, jahodová – každá mu chutila.
Jedného dňa sa Jurko vybral na prázdniny k svojim starým rodičom na vidiek. Bolo to krásne slnečné popoludnie, keď jeho stará mama vytiahla veľkú misu so zmrzlinou.
„Jurko, poď si dať trochu zmrzliny, to ti spraví dobre,“ povedala.
Jurko sa na zmrzlinu pozrel a oči sa mu rozžiarili. „Babi, dám si veľkú!“
A tak si Jurko dal jednu, druhú a ešte tretiu porciu. S každým kúskom sa cítil čoraz lepšie, až si začal tú sladkú chuť užívať viac ako kedykoľvek predtým. „Ešte jednu,“ povedal nadšene.
Ale potom sa stalo niečo zvláštne. Ako si dával ďalšiu kopu zmrzliny, začal cítiť, že jeho bruško sa akosi nafukuje. „Možno som toho trošku veľa zjedol,“ pomyslel si, ale zmrzlina bola taká dobrá, že neodolal.
Po chvíli sa cítil veľmi ťažko. „Ach, bolí ma bruško,“ zašomral. Snažil sa ľahnúť si na trávu, ale cítil sa ešte horšie. Zmrzlina mu spôsobila, že sa cítil plný a ťažký. „Prečo som si dal až toľko?“ rozmýšľal.
Jeho stará mama prišla k nemu a usmiala sa. „Vidím, že si si vychutnal všetku zmrzlinu. Pamätaj, že aj keď je zmrzlina veľmi chutná, najlepšie je užívať si ju v malých množstvách, aby si sa cítil dobre.“
Jurko prikývol a začal chápať, že nie je dobré sa prejedať. Po chvíli sa cítil lepšie, keď si ľahol a oddychoval.
Od toho dňa si Jurko vždy dával len jednu porciu zmrzliny, aby si mohol užívať jej sladkú chuť bez bolesti. A vedel, že niekedy – menej je viac.y si mohol užívať jej sladkú chuť bez bolesti. A vedel, že niekedy menej je viac.
