Kedysi dávno, v jednej zelenej krajine, žil vietor, ktorý mal naozaj veľkú silu. Bol veľmi silný a rád sa preháňal po oblohe a lesoch. Vždy, keď sa rozfúkal, všetko okolo sa hýbalo – stromy sa klaňali, tráva sa vlnila a vtáky spievali. Ale vietor mal jednu malú chybu – často sa rozčuľoval a zlostil, najmä na stromy, ktoré sa mu zdali príliš pomalé a slabé.
Jedného dňa, keď vietor opäť začal svoj zúrivý tanec, sa rozhodol, že konečne ukáže stromom, kto je pánom. Prebehol medzi nimi, zasyčal a začal ich ohýbať.
„Kto sa postaví proti mne?“ zvolal. „Ja som najrýchlejší, najsilnejší – a vy ste len staré drevá!“
Stromy sa však len pokorne ohýbali, pričom vedeli, že vietor, akokoľvek silný, nemôže zničiť ich trvácnosť a pokoj.
Vietor bol však stále nahnevaný. Tak sa rozhodol, že zničí najstarší strom v lese – obrovský dub, ktorý rástol už stovky rokov. Fúkal a fúkal, až kým ho nerozhýbal na maximum.
A čo sa stalo?
Zrazu sa z duba ozval tichý, no silný hlas:
„Vietor, ty si silný, ale nie všetko, čo je silné, znamená, že je aj múdre. Prečo sa tak hneváš?“
Vietor zrazu stíchol. Po prvýkrát sa zamyslel. Prečo vlastne stále uráža stromy? Veď mu nič zlé nespravili.
„Prepáčte mi,“ povedal vietor zahanbene. „Rozmýšľal som len o svojej sile a zabudol na to, čo je skutočne dôležité – pokoj a rešpekt.“
A tak vietor spomalil, upokojil sa a začal sa správať k stromom s úctou. Od toho dňa vietor a stromy žili v harmónii a každý, kto sa prechádzal po lese, cítil, ako ich vzájomná dohoda napĺňa krajinu tichým pokojom.
