V jednej malebnej dedinke žil bosorák menom Janko. Bol to dobrý človek, ale mal jednu veľkú slabosť – bol veľmi zábudlivý. Svoje kúzla vedel ovládať, no často zabudol, na čo ich vlastne chcel použiť. Každý deň sa ponáhľal do lesa po bylinky, ktoré potreboval na prípravu svojich lektvarov, ale pri každom kroku zabudol, čo mal robiť.
Jedného dňa sa Janko rozhodol, že si uvarí elixír, ktorý mu pomôže pamätať si všetky veci, ktoré zabudol. Na ceste do lesa však zabudol, aký presne elixír mal pripraviť.
„Budem asi potrebovať niečo silné, aby mi pomohlo s mojou pamäťou,“ zamyslel sa, ale už po chvíli si opäť nebol istý, o čom hovoril.
Keď prišiel k jazeru, uvidel žabku, ktorá si práve spievala.
„Aha! To bude elixír na šťastie,“ povedal Janko a začal zbierať bylinky na tento zázračný nápoj. No práve v tom okamihu zabudol, že žabka je vlastne pomocníkom v jeho kúzelníckej práci, a nie nositeľom šťastia.
„Zabudol som, čo som vlastne chcel,“ povzdychol si, keď sa vrátil domov. Potom si však spomenul, že predsa len niečo vie – kúzlo, ktoré mu pomohlo s nájdením stratených vecí!
Povedal si: „Aha, mám to! Kúzlo na nájdenie vlastného elixíru!“
Janko vzal svoju starú knihu kúziel a hneď začal čarovať. S každým zaklínadlom si postupne spomenul, čo vlastne mal urobiť. Nakoniec si uvedomil, že jeho najväčšou silou je nielen kúzliť, ale aj trpezlivo sa učiť zo svojich chýb.
A tak Janko nakoniec vytvoril elixír, ktorý mu pomohol spomenúť si na dôležité veci – a to najmä na to, že aj keď niečo zabudne, nikdy nie je neskoro na to, aby sa to naučil znova.si na dôležité veci – a to najmä na to, že aj keď niečo zabudne, nikdy nie je neskoro na to, aby sa to naučil znova.
