V jednej krásnej horskej doline žil horár menom Juraj. Bol to odvážny a priateľský muž, ktorý miloval lesy a všetky zvieratá, ktoré v nich žili. Každý deň chodil do hory, aby sa staral o stromy a stvorenia, ktoré sa v nej ukrývali.
Jedného zimného rána, keď bol les zahalený do hustého snehu, Juraj kráčal po lesnej ceste, keď si všimol niečo nezvyčajné. Medzi stromami ležal vlk, ktorý sa očividne nemohol postaviť. Triasol sa od zimy a bolesti. Keď sa Juraj priblížil, zbadal, že má zranenú nohu.
„Chudák vlk,“ zamrmlal si horár. „Musím ti pomôcť.“
Odhodlane sa k nemu priblížil. Vlk sa najprv pokúsil ustúpiť, no bol príliš slabý. Juraj si uvedomil, že zviera potrebuje pomoc, a tak bez váhania vytiahol z batohu obväz a začal mu opatrne ošetrovať ranu. Vlk sa prestal brániť a po chvíli bolo jasné, že začína dôverovať jeho prítomnosti.
„Neboj sa,“ šepol Juraj upokojujúco. „Ja ti pomôžem.“
Keď ranu ošetril, vlk sa pomaly postavil, ale stále mal problém chodiť. Juraj ho jemne zdvihol na plecia a odniesol ho do svojej horskej chaty. Tam, v teple, sa oň staral – nosil mu jedlo, vymieňal obväzy a hovoril naňho tichým hlasom.
Dni plynuli a vlk sa postupne zotavoval. Jeho oči už neboli plné strachu, ale dôvery. Po niekoľkých týždňoch bol úplne zdravý.
Jedného rána Juraj otvoril dvere dokorán. Vlk sa postavil na silné nohy a pozrel horárovi priamo do očí. Juraj sa usmial.
„Môžeš ísť, priateľu. Si zdravý.“
Vlk chvíľu stál, akoby sa lúčil, potom sa otočil a rozbehol sa späť do lesa, ktorý ho volal domov.
Od toho dňa sa Juraj a vlk už nikdy nestretli, no obaja vedeli, že medzi nimi vzniklo skutočné priateľstvo. A hoci boli každý inde, v srdciach si navždy zostali blízki.
