V jednom veľkom farebnom cirkuse bola krasojazdkyňa menom Laura. Každý večer predvádzala pred publikom nádherné kúsky na svojom hrdzavom koni Bleskovi. Bola krásna, ladná a rýchla ako vietor. Ľudia tlieskali, kričali jej meno – a Laura bola na seba veľmi hrdá.
Ale čoskoro začala byť až príliš pyšná.
„Nikto nie je taký dobrý ako ja!“ chválila sa všetkým. „Bez mňa by tento cirkus ani neexistoval!“
Laura prestala počúvať trénerov, nepočúvala ani svojho koňa. Bleska poháňala rýchlejšie a rýchlejšie – chcela všetkých ohromiť stále ťažšími trikmi.
Aj kamarátky z cirkusu ju varovali:
„Laura, buď opatrná!“
Ale ona sa len smiala.
„Mňa sa strach netýka! Ja som najlepšia!“ vykrikovala.
Jedného večera sa rozhodla predviesť niečo, čo ešte nikdy neskúšala – dvojité salto vzad počas cvalu. Svetlá sa rozžiarili, bubny zahrmeli, publikum očakávalo niečo veľkolepé.
Laura sa rozbehla na Bleskovi, postavila sa na jeho chrbát a skočila.
Blesk bol ale unavený. Laura stratila rovnováhu – a tresk! Spadla priamo do stredu arény.
Publikum zalapalo po dychu. Našťastie sa Laura nezranila, ale jej hrdosť bola ranená viac než kolená.
Sedela v prachu, s očami plnými sĺz, a počúvala, ako sa šapitó ponorilo do ticha.
Po predstavení za ňou prišla stará cirkusantka Elza. Sadla si vedľa nej a povedala:
„Vieš, Laura, skutočný majster nie je ten, kto nikdy nespadne. Ale ten, kto si váži svoj tím, svojho koňa a učí sa aj zo svojich chýb.“
Laura pochopila.
Od toho dňa trénovala pokorne. Počúvala trénerov aj Bleska. Už sa nechválila, ale radšej pomáhala ostatným.
A keď po čase znova predviedla svoj najlepší trik, publikum tlieskalo nielen jej umeniu – ale aj jej veľkému srdcu.
A Laura vedela, že teraz je naozajstnou hviezdou.
