Žil, bol jeden rezbár. Volal sa Geppetto, a ten vyrábał bábky. Bol sám a veľmi si prial mať syna. Jedného dňa sa mu podarilo vyrezať veľmi krásneho dreveného chlapca. Pomenoval bábku Pinocchio.
„Keby tak bol Pinocchio živý, a nie drevený,” povzdychol si Geppetto a modlil sa k hviezdnej oblohe. Veril, že na neho svieti jeho šťastná hviezda.
V noci, keď Geppetto spal, zostúpila z oblohy hviezda a zmenila sa na vílu.
„Splním ti tvoje želanie, Geppetto,” pošepkala víla a mávla čarovnou paličkou. V tej chvíli Pinocchio ožil.
„Ja som živý! Ako normálny chlapec!” radoval sa Pinocchio.
„Áno, ale musíš byť čestný, úprimný a odvážny. Rozoznať zlé od dobrého a robiť Geppettovi radosť.”
„Ako ale poznám, čo je dobré a čo zlé?” pýtal sa Pinocchio.
„Musíš sa rozhodovať rozumne,” poučila ho víla a zmizla.
Keď sa ráno Geppetto zobudil, mal obrovskú radosť, že má konečne syna. Vôbec tomu nemohol uveriť, aké šťastie má. Pinocchio mu pomáhal, ale za pár dní sa mu zachcelo ísť do školy.
„Tatinko,” hovoril Pinocchio, „chcel by som tiež chodiť do školy ako normálne deti.”
A tak Geppetto za ušetrené peniaze kúpil veci do školy a knihy. Pinocchio si veci vzal, poďakoval a vydal sa na cestu do školy.
Ako tak išiel, počul veselú hudbu. Pretože bol zvedavý, zišiel z cesty, aby sa pozrel, odkiaľ znie. Kus od cesty stál cirkus. Pinocchio zatúžil pozrieť sa dovnútra a hneď sa pýtal, ako by sa tam dostal.
„Musíš si kúpiť lístok,” povedal mu muž od cirkusu.
„Ja ale žiadne nemám. Len knihy do školy.”
A tak Pinocchio vymenil knihy za lístok do cirkusu. Na pódiu práve hrali drevené bábky divadlo. Pinocchio videl, že sú mu podobné, a tak sa k nim pridal. Majiteľ cirkusu, keď uvidel bábku, ktorá sa hýbe sama, si pomyslel, že taká bábka by sa mu do cirkusu hodila. Chytil Pinocchia a zatvoril ho do klietky. Pinocchio mu vysvetľoval, že tam nemôže zostať, že musí ísť do školy. Bol len zvedavý na predstavenie, ale teraz už toho ľutuje. Urobil to zle.
„Ach, chlapče, chlapče. Tak tu máš späť knihy, peniaze a choď teda.”
Pustil Pinocchia z klietky von. Pinocchio vzal knihy, poďakoval a utekal do školy. Teraz už vedel, akú chybu urobil, a umienil si, že nabudúce sa už zachová správne.
Čoskoro mu cestu prekrížila mazaná líška.
„Kam ideš, chlapček?”
„Do školy.”
„Na čo škola? Ukážem ti jedno rozprávkové miesto, kde sa ti bude páčiť.”
A Pinocchio zišiel z cesty a nechal sa odviesť líškou do lesa. Bol to ale nádherný les. Líška neklamala. Všade boli cukrovinky a sladkosti, hračky a veľa detí veľkých ako on. To bude kamarátov na hranie, pomyslel si nadšene. Lenže po nejakom čase, čo sa tam hral, si všimol, že ho niečo tlačí na hlave. Ohmatal si hlavu a cítil, že jeho uši vyrástli a pokryli sa chĺpkami! Pozrel sa do zrkadla. Veď mu narástli oslie uši! A chvost! Les bol začarovaný, zase nepoznal, čo je správne, a uveril líške. Rýchlo sa dal na útek, čo mu nohy stačili.
Keď sa konečne dostal zo začarovaného lesa, uši aj chvost mu zmizli. Lenže ako Pinocchio utekal, nedával ani pozor, kam beží. Zastavil sa až na pobreží. Tam už začínalo more. Zrazu za sebou počul hlasy a kroky. To ma určite naháňa líška zo začarovaného lesa, pomyslel si a rýchlo skočil do vody.
Pinocchio plaval a premýšľal, ako sa z tejto šlamastiky dostane. Tu sa pred ním objavila veľryba, otvorila svoje obrie ústa a prehltla celého Pinocchia. Pinocchio sa dostal až do jej brucha, kde smutne sedel nejaký muž.
„Tatinko? Si to ty?” vykríkol Pinocchio radosťou, keď Geppetta poznal, a skočil mu do náručia.
„Ty môj Pinocchio! Koľko som sa ťa nahľadal. Kde si bol?”
„Keď som išiel ráno do školy, prepadli ma lupiči a odvliekli ma preč. Nedokázal som sa im ubrániť,” začal klamať Pinocchio, ale sotva to dopovedal, jeho nos narástol. „A keď zistili, že som len drevená bábka, hodili ma do mora,” pokračoval Pinocchio, ale jeho nos sa predlžoval a predlžoval.
„Skutočne?” pýtal sa Geppetto.
„Áno,” zaklamal Pinocchio, ale nos mu opäť narástol, že sa už do veľrybieho brucha takmer nezmestil.
A v tej chvíli sa Pinocchio zahanbil. Klamať sa nemá, pochopil. A tak, aj keď sa veľmi hanbil za všetky tie chyby, ktoré urobil, priznal Geppettovi, ako to skutočne bolo. Hneď ako sa priznal, nos sa mu zase zmenšil na pôvodnú veľkosť. Geppetto mu na oplátku rozprával, ako sa ho vydal hľadať. Keď ho nenašiel nikde na súši, vyplával na plti na more. Ale veľryba ho prehltla.
Kým si to obaja všetko povedali, veľryba sa unavila a zaspala. A pretože chrápala s otvorenou papuľou, mohli Geppetto aj Pinocchio ľahko z veľryby uniknúť. Obaja sa vrátili domov a mali radosť, že to tak dobre dopadlo.
Večer sa zjavila v ich dome víla. Pýtala sa Pinocchia, ako sa mu darilo. Pinocchio sa priznal, že nerozoznal dobré od zlého. Už sa bál, že ho víla premení späť na bábku, ale víla sa len usmiala.
„Aspoň teraz vieš, čo je správne. Bol si odvážny a úprimný. Nakoniec si prišiel na to, že klamať sa nemá. Rozoznávať, čo je dobré a zlé, sa učíme celý život. Preto sa zo svojich chýb pouč a staň sa skutočným chlapcom.”
Víla mávla paličkou a z Pinocchia sa stal skutočný chlapec. Od vtedy už vedel, že nesmie každému hneď veriť, že má poslúchať Geppetta a nikdy nemá klamať. A tak spolu žili Geppetto a jeho Pinocchio šťastne a spokojne.
