Kde bolo tam bolo, za horami za dolami, schovávalo sa jedno malé kráľovstvo, volalo sa kráľovstvo labutí. Tento názov nieslo práve pre krásne jazero, ktoré sa ligotalo v strede kráľovstva ako ten najligotavejší klenot. Kráľovské jazierko bolo plné krásnych bielych labutí. A práve preto nieslo taký honosný názov.
Maličké kráľovstvo kraľovalo drobným dedinkám, ktoré boli schované pod maličkým, no krásnym tehlovým hradom. Všetci v kráľovstve si pomáhali a návzájom si rozumeli. V kráľovstve kraľovala dobrá kráľovná Anastázia. Jej syn, princ Róbert bránil spolu s vojskom svoje údolie pred akýmkoľvek nebezpečenstvom. Všetci žili v harmónií a porozumení, čo kráľovstvu labutí nejedno kráľovstvo závidelo.
V jedno čarovné slnečné ráno sa kráľovná Anastázia po chutných raňajkách prechádzala po svojom rozkvitnutom nádvorí. Vtáčiky veselo štebotali a lietali z konárika na konárik a kráľovná sa k nim veselo pridala jemným spevom a tancom. Prešla svojimi krásnymi kvitnúcimi záhradami až zavítala ku labutiemu jazierku. Tie najradšej pozorovala. So svojimi volánovými ružovými šatmi si sadla na lavičku pri svoje jazierko labutí a prehovorila: „Ahojte, labute moje krásne, ako sa dnes máme ?“ prihovorila sa im kráľovná a dotkla sa dlaňou ligotavej vlažnej vody. Kráľovná bola známa svojou dobrou povahou a okrem ľudí si rozumela i so zvieratami. Vlasy mala dlhé po pás krásnej orieškovej farby. No tento krát k nej labute nepriplávali. Zvláštne. Čo sa len deje.. Labute ležali pri brehu na kamienkoch a tráve a smutne hľadeli kamsi ďalej. Nezvyčajné. Labute k nej vždy priplávajú a kráľovnú privítajú rozprestretým bielych krídel. Niektoré ju i od radosti ofŕkajú kvapkami vody. Anastázia prešla k jazeru a podišla k svojim labutiam na brehu. Skutočne boli akési smutné. Hľadeli na čosi…čo to len bolo? Zažmúrila očami kráľovná, keď si všimla, že medzi jej bielymi labuťami sa skrýva malá čierna labuť, ktorá pred nimi leží, no nehýbe sa. Bola čierna ako havran a plakala. Toto veru nebola typická labuť..ani veru nepatrila do kráľovského jazierka. Ako tam len zablúdila?
Anastázia si položila čiernu labuť s trblietavým perím na svoje ružové šaty a pohladila ju. „Ako ti len pomôžem?“ milo sa jej prihovorila.
Na veľké kráľovnine prekvapenie jej zvláštna malá čierna labuť venovala uplakaný pohľad. Jej pohľad bol plný trápenia. „Pomôž mi,“ prehovorila nakoniec utrápene labuť, „nemám domov,“ povedala jej čierna labuť smutne.
Potom kráľovnej Anastázií porozprávala o svojom nešťastnom osude. Nielenže vedela čierna labuť rozprávať, ale mala aj zázračnú moc. Vyrozprávala jej o svojej moci…na koho položila čierna labuť Arabel svoje trblietavé krídlo, ten bol v živote šťastní. Naplnila ich srdcia láskou. No naplnila šťastím srdcia len tých, ktorí si to zaslúžili.
Čierna labuť bola preto zázračná. Narodila sa bielym labutiam za ďalekými horami, no ona jediná sa narodila svojej mame ako čierna. A práve zato, že bola čierna a jej perie sa zvláštne trblietalo ju jej rodina z jazera vyhodila..nezáležalo im na jej zázračnom dare. Bola iná a preto ju vyhodili.
Im veru šťastie do sŕdc vliať nevedela. Od toho dňa Arabel lietala a putovala po svete, no všetci sa jej len smiali a nik ju nevedel prijať. Dokonca ju skoro napadli !
Anastázia pohľadala Arabel po krásnom čiernom perí a položila ju ku svojím bielym labutiam.
„Podľa mňa si nádherná. Toto je tvoj nový domov!“ povedala a ukázala na kráľovské jazero a záhrady. „Odteraz budeš doma tu a ja budem dávať pozor aby si sa mala dobre!“ usmiala sa na ňu Anastázia.
A tak aj bolo. Kráľovná skutočne svoj sľub dodržala. Nielenže ju labute prijali, dokonca sa chodili ľudia z celého okolia pozerať na čarovnú čiernu labuť. Konečne mala Arabel rodinu po akej vždy túžila a neblúdila sama v strachu po okolí. Svoj dar šťastia a skutočnej lásky však dala len tomu, kto bol skutočne hodní. Od toho dňa bolo kráľovstvo naplnené čírou láskou a pochopením.
