Kde bolo tam bolo, bolo raz jedno dievčatko menom Líza. Lízina mama vlastnila v meste kvetinárstvo a dcérku preto často do práce brávala. Dievčatko mala ku kvietkom odjakživa pekný vzťah a rada mame v práci pomáhala. I doma mali krásnu záhradu plnú pestrých kvetov, no jej obľúbené kvety boli poľné kvety, ktoré rástli na lúke za mestom.
„Jedna zákazníčka bude mať svadbu, prišla do môjho kvetinárstva, že chce kytičku krásnych poľných kvetov. No ja tam už žiadne nemám. Pomôžeš mi ich dnes nazbierať?“ spýtala sa maminka v jedno sobotné ráno Líze. Tá bez váhania súhlasila, schmatla svoj pletený košík, nasadila si slamený klobúk a vydala sa s mamkou smerom na lúku.
Keď Líza s mamou prišla na lúku, bola ohromená morom kvetov, ktoré sa tiahlo, kam až dovidela. Toľko ich tu veru ešte nevidela.
„To je ale raj,“ povedala maminka dcérke a pustili sa do zbierania kvetov. Bola tam vôňa ako žiadna iná. Natrafili by sme tam na žiarivo žlté sedmokrásky, fialová levanduľa, okolo ktorej poletovali veselé včielky, ale zvončeky, ktoré sa veselo hojdali vo vetre. Líza mala pocit, že vstúpila do magického sveta kvetov.
Líza začala opatrne zbierať kvety, no dávala si pozor, aby ich nevytrhla z koreňom, aby mohli znova vyrásť. Aspoň tak ju to maminka vždy učila. Keď si plnila košík, všimla si malého motýľa poletujúceho neďaleko. Motýľ mal krídla, modré ako nebo.
„Ahoj motýlik,“ povedala Líza potichu motýľovi, ktorý sa jej posadil na prst. „Ukážeš mi najkrajšie kvietky na lúke?“ povedalo dievčatko s úsmevom.
Na jej prekvapenie sa zdalo, že motýľ jej skutočne prikývol, a potom letel vpred a viedol Lízu k tým najkrajším kvetom na lúke. „Nechoď ďaleko!“ zvolala na Lízu maminka, ktorá tiež zbierala kvety. Líza prikývla a nasledovala motýľa. Ten ju skutočne zaviedol ku kvetom, aké ešte nevidela. Natrafila na krásne modré kvety zo zvláštnymi ligotavými lupeňmi. Motýlik sa na kvet hrdo posadil. Motýľ vyzeral ako ten kvet. Motýľ mal modré krídla ako lupene toho krásneho kvetu, ktorý Líza ešte nikdy nevidela. Potom zatrepotal krídlami a odletel.
„Ďakujem za pomoc,“ zvolalo za ním dievčatko a pozbieralo si ligotavé modré kvietky do košíku.
„Pozri čo som našla!“ zvolalo veselo dievčatko, keď ukázalo modré kvety mame.
„Také som veru ešte nikdy nevidela. Sú iné než ostatné a zvláštne sa ligocú,“ prezerala si kvety mama, „môžeš ich pomenovať, sú jedinečné.“ Dievčatko sa zamyslelo, skutočne našla kvety, ktoré ešte nik nenašiel. „Budú sa volať motýľ.“ Povedalo dievčatko a maminka sa na ňu usmiala. Potom prišli domov, kde si niektoré z modrých ligotavých kvetov zasadili.
Potom sa vybrali do kvetinárstva. Tam vytvorili kytičku plnú všakovakých poľných kvetov. Do stredu vložili ligotavý modrý kvet, ktorý Líza nazvala Motýľ. Ten sa tam veru krásne vynímal.
Mamina zákazníčka bola s kyticou nesmierne spokojná a nejeden hosť na jej svadbe jej kyticu závidel.
Od toho dňa chodila na lúku Líza ešte častejšie. Dúfala, že opäť natrafí na kamaráta motýľa a možno spolu objavia i iné nenájdené kvety, ktoré tento svet ešte nenašiel.
