Bol raz jeden psík menom Ajo. Bolo to malé chlpaté šteniatko so srsťou bielou ako sneh a so zvedavými hnedými očami. Rád sa hral v záhrade so svojím parťákom, chlapčekom Marekom. Boli nerozlučná dvojka. Bola tu však jedna vec, ktorej sa psík veľmi, veľmi bál. Bola to mačka Micka, ktorá s nimi žila.
Vždy, keď uvidel Ajo mačku Micku, zastrčil sa mu chvostík medzi nohy, schoval sa za kríky alebo utekal do bezpečia do svojho pelechu.
„Nemusíš sa jej báť! Veď to by sa mali predsa mačky báť teba!“ vysvetľoval mu chlapček Marek, vždy keď sa Ajo utekal pred Mickou schovať.
„Micka je dobrá mačička,“ hovorieval mu. No pre Aja boli mačky hrozivé. Vždy na neho Micka zazerala a keď prešiel okolo nej, ukázala mu svoje hrozivé pazúriky.
Bolo krásne slnečné ráno a Ajo sa práve na záhrade hral s Marekom. Chlapček mu hádzal loptičku a Ajo mu ju priniesol. Bol to nový trik, ktorý sa dnes naučil – nosiť loptičku, aportovať – a veľmi ho to bavilo!
Ako sa tak hrali, Marek mu zrazu hodil loptičku na koniec záhrady.
Ako sa psíček nedočkavo rozbehol za modrou loptičkou, zrazu zastal. Loptička sa odkotúlala priamo pred Micku, ktorá sa na slniečku práve vyhrievala.
Ajovi sa rozbúchalo srdce a smutne zakňučal. Čo si teraz počne? Ako sa dostane k svojej loptičke? Jeho kamoš Marek určite čaká, kedy mu ju prinesie.
Mačka sa pozrela na loptu, ktorá sa pred ňou objavila, a potom na vystrašené šteniatko, ktoré pre ňou smutne kňučalo.
Keď si Ajo všimol, že ho mačka vidí, zavrel oči a čakal, čo sa stane. Určite na neho skočí aj s tými jej pazúrikmi a ublíži mu.
Avšak to sa nestalo. Namiesto Mickiného hrozivého pohľadu a pazúrov započul len jemné mňaukanie.
Ajo opatrne pootvoril oči a všimol si, ako mu Micka posunula jeho loptičku.
„Nemusíš sa ma mňa báť, veď sme jedna rodina, spolu tu žijeme,“ odvetila psíkovi Micka.
„Ale vždy si na mňa tak hrozivo hľadela,“ povedal vystrašene Ajo.
Micka sa zachichotala.
„Lebo si bol nový v našej rodine. To som si z teba len uťahovala. Budeme kamoši, uvidíš,“ povedala jemne mačička.
Loptička sa dokotúlala späť k Ajovi.
„Ďakujem, Micka,“ odvetil psík a utekal naspäť k Marekovi, ktorý ho už hľadal po záhrade.
A tak sa malý Ajo nenaučil len nosiť loptičku, aportovať, ale naučil sa aj vzoprieť sa svojmu strachu.
Zistil, že mačičky veru nie sú také hrozivé a Micka je v skutočnosti milá mačička.
Od toho dňa sa Ajo už nebál mačiek. Spolu s Mickou a chlapčekom Marekom zažívali každý deň kopec dobrodružstiev.
Psíček Ajo rástol a chránil Micku a celú záhradu. A mačička Micka? Tá sa s ním predsa hrala s loptičkou a občas ho ešte postrašila!
