Kedysi dávno, pradávno, za horami za dolami, bolo jedno kráľovstvo, kde žila krásna princezná Agátka. Mala čierne vlasy ako nočná obloha a jej krása bola známa široko ďaleko.
Avšak na rozdiel od jej krásy sa princezná vôbec neusmievala a smutne sa len potulovala kráľovskými záhradami. Kráľ spomínal na časy, kedy sa mladá Agátka naposledy usmievala — keď bola malé dievčatko a keď jej mama, kráľovná, rozprávala tie najmilšie rozprávky pred spaním, či keď spolu v kráľovskej kuchyni piekli všelijaké dobroty.
No odkedy zostala princezná s kráľom sama, nik jej nevedel úsmev na tvár opäť vrátiť. Ba ani kráľovský maliar, ktorý sa ju snažil rozosmiať hlúpymi portrétmi. Dokonca ani jej verný psík, fenka Bella, ktorú princezná milovala, jej nevedela úsmev na tvári vyčariť.
Kráľ bol nešťastný a do zámku povolal najlepších klaunov zo šíreho okolia. Niektorí mali smiešne masky, iní sa povaľovali na zemi ako hadi, ďalší žonglovali, tancovali či hovorili smiešne vtipy, až kým sa celý zámok nesmial.
Teda všetci, okrem Agátky. Tá ich len opodiaľ sledovala zo svojho kresla, hľadiac na svoje krásne ružové šaty. Jej nič z toho úsmev na tvár nevrátilo.
Kráľ bol z toho smutný, no rozhodol sa nevzdať. Už ho nebavilo sledovať svoju nešťastnú dcérku a veril, že sa stane zázrak.
No ten prišiel ešte skôr, než ktokoľvek čakal.
V jedno ráno prišiel k bráne hradu mladý chlapec z dediny. Dopočul sa o princeznej, ktorá sa neusmieva, a rozhodol sa, že možno on skúsi jej úsmev opäť vrátiť na jej tvár.
V rukách zvieral to jediné, čo mal. Chlapček menom Viliam bol výborný pekár. Síce nebol vtipný, no veril, že možno jeho koláč princeznej vyčarí úsmev na tvári.
Vošiel do veľkej siene a postavil sa pred kráľa. Topánky mal zablatené a na sebe starú bielu zásteru.
„Napiekol som smutný koláč pre smutnú princeznú,“ povedal s úsmevom Viliam a položil tácku s koláčom pred Agátku.
Agátka na neho prekvapene hľadela. Takto sa s ňou ešte nikto nerozprával, dokonca sa jej ani chlapec nepoklonil. Pozrela sa na koláč a potom na mladého chlapca.
„Smutný koláč?“ prekvapivo zašepkala.
„Áno,“ prikývol mladý pekár. „Tento smutný koláč je pre vás,“ odvetil nesmelo.
Agátka prižmúrila oči a kúsok si z koláčika odhryzla. Kráľ na ňu hľadel dúfajúc, že sa niečo stane.
„Tento koláč ma naučila robiť moja maminka. Vyčaril úsmev každému, pretože chutí inak ako ostatné a je upečený s láskou,“ odvetil Viliam a nesmelo stál na zlatistej podlahe.
Agátka nič nepovedala a pomaly prežúvala kúsok koláčika.
A potom sa stalo niečo nevídané — jej oči sa naplnili slzami a jej pery sa jemne zvlnili do nesmelého úsmevu. Zázrak!
Kráľ i všetci v zámku zostali v šoku.
„Takýto koláčik mi piekla moja maminka,“ povedala so slzami v očiach princezná.
Pekár sa usmial a rozpovedal krátky príbeh:
„Áno, moja maminka a kráľovná boli dobré kamarátky. Mama bola kráľovská pekárka a tento recept vymysleli spolu. A preto som sa rozhodol ti priniesť práve tento koláčik.“
Kráľovstvo stíchlo, sledujúc mladú princeznú, ako sa opäť usmieva a s radosťou si pochutnáva na koláčiku, ktorého vôňa a chuť ju vrátila späť do detstva.
Od toho dňa sa princezná Agátka usmievala čoraz viac. Neverila, že jeden koláčik jej vráti toľko spomienok a dôvod sa opäť usmievať.
Pekár Viliam jej od radosti vypekal koláčik v kráľovskej pekárni ako kedysi jeho maminka spolu s kráľovnou a princezná sa zmenila na nepoznanie.
Začala pomáhať záhradkárom sadiť kvety či sa s úsmevom hrať na nádvorí so svojím psíkom Bellou.
Už sa nepotulovala smutne po nádvorí a dokonca si aj pospevovala ako kedysi.
A tak sa úsmev opäť vrátil na Agátkinu tvár a bola ešte krajšia než kedykoľvek predtým.
