Jar sa pomaly vkrádala a vnášala do prírody svoje čaro. Krásna lúka sa premieňala na raj farebných voňavých kvetov a bzučiacich včiel. Na tejto lúke žil aj malý zajačik, ktorý sa volal zajko Uško.
Bol to milý zajačik, ktorý si rád poskakoval a ovoniaval rozkvitnuté kvietky na lúke. No jeho meno Uško znamenalo aj čosi iné. Jedno z jeho ušiek nestálo tak, ako by malo.
Zatiaľ čo ostatní zajačikovia mali dve vysoké, rovné uši, zajko Uško mal jedno vysoké ucho a jedno, ktoré padalo dolu a bolo zvláštne prehnuté. Ostatní zajačikovia si preto z malého Uška často uťahovali.
„Pozrite sa, už ide zajko Uško aj s jeho smiešnym uchom!“ smial sa mu jeden zajačik, ku ktorému sa pridali i ďalší.
„S tým uškom ani určite nepočuje, je smiešny!“ smiali sa mu stále.
Malého zajačika Uška to veľmi trápilo, že nie je taký ako ostatné zajačiky. No jeho maminka mu dala meno Uško práve preto, že je iný a tým je výnimočný.
Malého zajka to však stále trápilo a niekedy sa schovával za kvety, aby nikto nevidel jeho nepoddajné ucho a nesmial sa mu.
Jedno teplé popoludnie, keď už slniečko príjemne osvetľovalo farebné kvietky, si Uško poskakoval sám cez rozkvitnuté pole.
V diaľke videl, ako si ostatné zajačiky spolu poskakujú po lúke, no on bol sám.
Uško sa posadil pri krásny kvietok, aspoň on sa mu nesmial. Keď v tom mu na noštek pristál krásny motýlik. Uško prekvapene zažmurkal.
Motýľ mal modré krídla a pozeral priamo na neho.
„Ahoj, ja som Lia!“ odvetil motýlik veselo.
„Jéééj, ty máš ale zvláštne ušká! No sú krásne!“ povedal motýlik Lia.
„Ja som Uško, no moje ušká nie sú pekné, pretože som iný než ostatní zajkovia a tí sa mi za to smejú,“ odvetil smutne zajko Uško.
Motýlik vyletel a ukázal na svoje krídla.
„Pozri, aj ja mám jedno krídlo trošku menšie než to druhé a nik sa mi za to nesmeje. Hovoria mi, že som výnimočná a krásna,“ vysvetlila mu Lia a odletela kamsi preč.
Čoskoro sa vrátila spolu so svojimi kamoškami motýlikmi.
Farebné motýliky tancovali okolo zajačika a obdivovali jeho špeciálne uško.
„Jéj, ty si krásny! Si ako naša kamoška Lia, aj tá má jedno krídlo iné než to druhé, tak ako ty ušká!“ odvetili motýliky.
Zajko Uško sa prvýkrát po niekoľkých dňoch zachichotal, bol prekvapený, akí sú motýlikovia priateľskí a milí.
Práve vtedy, keď okolo zajka Uška tancovali motýle obdivujúc jeho uško, vykukli spoza kríkov ostatné zajačiky.
Počuli, ako ho motýle obdivujú, že je krásny a špeciálny. Zajačikovia si uvedomili, že sa k malému zajkovi nechovali pekne, počuli, ako mu motýle stále hovorili, že so svojím uškom je výnimočný a krásny. A mali veru pravdu.
„Prepáč, Uško, že sme sa ti smiali,“ odvetili zajačikovia, keď prišli k malému zajkovi, okolo ktorého stále poletovali motýle.
„Veď je krásny a ešte má aj super ucho, tak ako aj ja krídlo!“ zvolala Lia zajačikom, ktorí si z neho zvykli uťahovať.
Tí sa zachichotali a ešte raz sa ospravedlnili malému zajkovi Uškovi.
Malý Uško sa usmial a odvetil:
„To je v poriadku, nehnevám sa na vás.“
Usmial sa na zajkov a začal s nimi pomedzi motýlikmi veselo poskakovať.
Od toho dňa Uško nezískal len nových kamarátov – motýlikov a zajkov, ale i hrdo poskakoval s jedným uchom hore a jedným sklopeným a už sa viac nehanbil za to, ako vyzerá.
Bol pyšný na svoje ušká, tak ako Lia na svoje krídla.
A ostatní zajačikovia sa naučili vďaka motýlikom, že nie je pekné sa smiať niekomu len preto, že je trošku iný než ostatní, veď práve preto je výnimočný!
