Bol už neskorý večer, keď sa Tomáška ukladala mamička do postielky. Bol to milý a poslušný chlapec, no dnes sa mu ešte nechcelo tak skoro zaspať. A tak mu mamička začala čítať rozprávku: „Nik nevie, či je vymyslené alebo skutočné, no vraj na mesiaci žije malý mužíček. Ten mužíček sa volá Mesiačik, a vždy za splnu dôjde k nejakému dieťaťu a splní mu jeho sen.“
Tomáško s myšlienkami na Mesiačika sa pomaličky pobral do ríše snov. Tam sa mu snívalo všeličo – o mamičke a jej chutných lievancoch, o kamarátoch v škole aj o jeho obľúbených hračkách. No odrazu sa Tomáško ocitol v akejsi podivnej miestnosti, kde ešte nikdy nebol. A tu sa zjavil starý mužíček, s dlhou bradou šedivou, v modrom plášti s čapičkou, ktorá mala na špici malý, zlatý mesiačik.
„Ktože si? Vari si ty Mesiačik?“ opýtal sa Tomáško zvedavo a starček sa pozrel na chlapca. „Áno, som Mesiačik. Neviem síce, ako si ma našiel, ale ja už nepracujem,“ riekol Mesiačik a Tomáško trocha posmutnel. „Ako to? Veď mamička mi o tebe vravela, že chodíš za deťmi a plníš im sny,“ riekol náš Tomáš a starček sa smutne posadil na kreslo.
„Veru, aj som to robieval. No zistil som, že nikto aj tak o mne nevie a deti si ani len nevážia, čo vlastne pre nich robím,“ posťažoval si Mesiačik a poškrabal si svoju dlhú bradu. „To nie je pravda! Vedia o tebe všetky deti na svete a každý chce, aby si ho aspoň raz navštívil. Nevieš, aký som šťastný, že si prišiel práve za mnou. Ak prestaneš robiť to, čo robíš, tak zničíš radosť z detských snov,“ povedal Tomáško a Mesiačik sa zamyslel nad jeho slovami.
„Chlapče, ak je to naozaj tak, tak sa k svojej robote vrátim. Asi naozaj niet nad šťastie detí a detský smiech,“ povedal Mesiačik, postavil sa z kresla a usmial sa na Tomáška. „A za to, že si prehovoril starého muža, tak ti splním hoc aké veľké želanie,“ povedal Mesiačik a Tomáško si spomenul na jeden sen, ktorý sa mu kedysi prisnil.
„Chcel by som ísť na Mesiac. Vždy som chcel vedieť, ako to na Mesiaci vyzerá,“ povedal zasnene a Mesiačik došiel bližšie k nemu. „Nech sa stane. Dotkni sa mojej čapice,“ prikázal Mesiačik Tomáškovi a Tomáš sa dotkol Mesiačikovej čapice. A tu zrazu sa ocitli na Mesiaci. Tomáš s veľkými očami hľadel, aké je to tam obrovské. Okolo videl naše najbližšie planéty a naše obrovské žiarivé Slnko. Aj mu bolo smiešno, ako čudne sa na Mesiaci chodí.
Keď sa ráno Tomáško prebudil, tak sa tešil z jeho sna ešte dlho. No nikomu o dobrodružstve s Mesiačikom nepovedal a dúfal, že ho ešte niekedy Mesiačik navštívi.
