Na červenej streche za vysokým komínom žil kocúr Packo. Mal huňatý strieborný kožúšok a maškrtný jazýček. Packo nikdy nezjedol žiadnu myš, ani vtáčika, ani žiadne iné zviera. Bol s nimi kamarát. On mal rád iné maškrty. Chodil si do domčeka za svojimi ľuďmi na salámu, slaninku a mlieko.
Raz sa pri jeho streche uhniezdila rodinka vrabčiakov. Mamička, otecko a ich malinký vrabček. Postavili si hniezdo hneď pod strechou, pekne v rohu. Bolo tam teplo, pretože to bolo v zákutí. Vôbec tam nepršalo a ani nefúkalo. „Dobre miesto som vybral, veľmi dobre,“ pochvaľoval si otecko vrabec.
V tej chvíli po streche okolo nich potichu prešiel kocúrik Packo. Mamička malého vrabčiaka sa zhrozila, keď zbadala kocúra v blízkosti nového obydlia. „Nie som si istá, či je to najlepšie miesto v okolí, otecko,“ vydesene šepkala. Vrabce kocúrika nepoznali. Nevedeli, že Packo vtáčiky neje. Zvyčajne sa totiž vrabce mačkám na míle vyhýbajú. Preto z neho mali strach. Premýšľali, či nemajú hniezdo premiestniť. Už ale nemali na sťahovanie silu. Rozhodli sa zostať. Povedali si, že si nebudú kocúrika všímať a nebudú mu chodiť na oči. Snáď aj on si nebude všímať ich.
A tak šiel čas. Celý ten čas si vrabce pekne bývali v rohu pod strechou a kocúrik Packo za komínom na streche. Všetko bolo v poriadku. Až do jednej chvíle…
Bolo vtedy slnečné letné popoludnie, keď sa malý vrabček chcel preletieť. Jeho rodičia práve neboli v hniezde, museli si ísť niečo vybaviť a s malým vrabčekom šili všetci čerti. Vrtel sa, točil sa, naťahoval, nemohol vydržať na jednom mieste. Odvážil sa na prvý let. Roztiahol krídla, napol sily a vykročil do prázdna. Mával krídlami ostošesť. Tak veľmi sa snažil, že mu to celkom išlo. Lenže ho sily po chvíli opustili. Postavil sa preto na chvíľu na trávnik pred dom.
Znenazdajky sa pred ním objavil kocúrik Packo. Prechádzal okolo neho, nakrucoval sa a napäto chodil okolo malého vrabčiaka stále dookola, akoby mu chcel niečo povedať. Ale malý vrabec mal taký strach, že zobral posledné sily a čo najrýchlejšie vyletel späť do hniezda. Kocúrik Packo sa smutne vrátil zase za komín.
Ďalší deň sa opakovalo to isté. Vrabček odpočíval na tráve, keď sa práve pred ním objavil kocúrik. Opäť okolo vrabčeka chodil, točil sa a nakrucoval. Vrabček si uvedomil, že ho kocúrik nechce zjesť a že mu nechce ublížiť. Nesmelo sa spýtal: „Ahoj kocúr, ty niečo chceš? Chceš mi niečo povedať?“ „Veľmi ma to bolí,“ odpovedal kocúrik Packo. „Čo ťa bolí?“ vypytoval sa vrabček. „Toto,“ povedal kocúrik a ukázal mu utiahnutú šnúru na chvostíku. Vrabček sa pozrel. Na kocúrikovom chvoste bol starý špinavý povraz, zviazaný tak pevne, že to kocúrikovi odieralo kožu.
„Neboj, pomôžem ti,“ priskočil hneď vrabček k chvostíku a zobáčikom kloval do špagátu. Bolo to ťažké, ale vrabček sa nevzdal. Po chvíli špagát z chvostíka spadol. Kocúrikovi Packovi sa veľmi uľavilo. „Ďakujem ti, kamarát, uviazali mi ho zlí ľudia, ktorých som stretol pred pár dňami na prechádzke. Nevedel som si to dať dolu,“ vysvetľoval Packo. „A ty ma nezješ?“ spýtal sa ešte stále trošku vystrašený vrabček. „To vieš, že ťa nezjem. Mňa sa nemusíš báť. Mám rád iné maškrty. Vtáčiky mi nechutia. Majú na sebe toľko peria, tým by som sa zadusil! Ja si chodím k svojim ľuďom do domčeka na iné dobroty. Ja som s ostatnými zvieratkami kamarát,“ vysvetlil kocúrik a svojím strieborným kožúškom sa priateľsky o vrabčiaka obtrel. Ten sa začal chichotať, pretože chlpy ho pošteklili na zobáčiku.
Večer, keď už v hniezde sedeli všetci, mamička, otecko aj ich vrabček, im všetko synáčik vyrozprával. Ako pomohol kocúrikovi, ako sa ho bál, ale nakoniec zistil, že je to kamarát. Mamička trnula hrôzou, keď príbeh počúvala. Potom však vrabčeka pochválila za odvahu a za to, že Packovi pomohol. Odvtedy sa vrabcom bývalo pod strechou lepšie než kedykoľvek predtým. Vedeli, že im nehrozí žiadne nebezpečenstvo. Získali nového kamaráta. A hlavne nikdy nezabudli na to, že nemôžu niekoho posudzovať len podľa toho, ako vyzerá. Predčasne kocúrika Packa zavrhovali len preto, že bol kocúr. Nakoniec boli veľmi radi, že kocúrika Packa spoznali.
