V ďalekej, horúcej Afrike žila raz jedna malá žirafa menom Zoe. Mala krásnu žltú srsť, ktorá sa ligotala ako slnečné lúče. No Zoe bolo iné mláďa a na rozdiel od svojich bratov, sestier či iných žiráf nemala žiadne hnedé fľaky.
Každý deň sa jej súrodenci chichotali a hovorili:
„Zoe, si smiešna, veď nevyzeráš ani ako skutočná žirafa!“ smiali sa jej neustále.
Zoe to veľmi trápilo. Túžila byť ako jej súrodenci. Jej mama sa na svoje deti hnevala, že sa sestričke smejú, a vždy jej hovorievala:
„Si výnimočná taká, aká si. Príroda ti nadelila žltú krásnu srsť, si ako naše slniečko.“
No napriek krásnym slovám maminy si malá Zoe nemohla pomôcť a priala si, aby vyzerala ako ostatné a aby sa jej už nik nesmial.
Každé ráno Zoe natiahla svoj dlhý krk k nebu a zašepkala:
„Drahé slnko, prosím, daj mi nejaké fľaky. Chcem byť ako ostatné žirafy.“
Slniečko hľadelo na malú Zoe, no nevedelo, ako jej pomôcť.
Bolo krásne, horúce ráno a malá žirafa Zoe sa zohla, aby sa napila z tečúcej riečky. Ako tak pila, všimla si niečo neďaleko. Bolo to jazierko plné bahna. Zoe sa pozrela na svoj odraz vo vode a v tom dostala skvelý nápad.
Bez váhania sa vybrala k jazierku plnému bahna. Vedela, že v takýchto jazerách žijú hrochy, no malú žirafu to neodradilo a odhodlane skočila do bahna. Bola odvážna.
Gúľala sa, špliechala a válala sa v blate ako taký hroch, až kým nebola celá jej žltá srsť špinavá. Potom sa hrdo postavila a jemne zotrela malé kruhy blata tu a tam. A hádaj čo?
Teraz vyzerala malá Zoe ako skutočná žirafa s hnedými fľakmi. Síce boli z blata, ale predsa tam len boli!
Hrdo sa Zoe vybrala za maminkou a súrodencami.
„Pozrite, som ako vy!“ zvolala radostne malá žirafa.
Súrodenci utekali k Zoe, obdivujúc jej zvláštne fľaky.
„Jééj, ako si to dokázala?“ pýtali sa jej a hľadeli na jej zvláštne fľaky.
Malá Zoe ukázala na neďaleké jazero plné blata.
„Zoe! Tam predsa žijú hrochy! Mohli ťa uhryznúť, veď vieš, že tam nesmieš chodiť!“ odvetila mama žirafa nahnevane.
Síce malá žirafa vedela, že je to nebezpečné a že tam chodiť nesmú, no ona chcela byť predsa ako oni a práve blato jej aspoň trošku pomohlo sa na nich podobať.
„Ty si bola taká odvážna a išla do jazera plného blata a veľkých hrozivých hrochov len preto, aby si vyzerala ako my?“ spýtal sa jej braček udivene. Zoe nesmelo prikývla.
„Zoe, ale veď my predsa nechceme, aby ťa zjedli hrochy!“ odvetil braček udivený jej odvahou.
Maminka sa hnevala na svoje detičky, Zoe to spravila len preto, aby sa jej už prestali smiať.
„Chcela som byť len ako vy a mať tiež fľaky,“ povedala smutne malá žirafa.
Jej súrodenci sa cítili zahanbení. Nemali sa jej toľko smiať, veď sa ich sestričke mohlo niečo stať, čo keby ju hrochy spapali.
„Ale veď ty si ako my! Aj keď nemáš fľaky!“ odvetili súrodenci.
„Zoe, sľúb mi, že už tam do bahna nebudeš chodiť a vy ostatní mi sľúbte, že sa už Zoe nebudete viac smiať. Je krásna taká, aká je!“ povedala maminka a všetky malé žirafy jej prikývli.
Od toho dňa sa jej súrodenci viac nesmiali a Zoe sa konečne cítila výnimočne.
Slniečko ju síce nevypočulo, no jej žltá srsť sa krásne ligotala vždy, keď na ňu dopadli slnečné lúče.
A malá Zoe sa už konečne necítila, že je iná. Dokonca, ako rástla, ostatné žirafy začínali obdivovať jej špeciálnu srsť a celá Afrika sa dozvedela o krásnej, špeciálnej žirafe Zoe, ktorá má srsť ako slniečko!
