Bol raz jeden čierny vtáčik, ktorý mal perie tmavé ako nočná obloha, len jeho chvost svietil červenou farbou. Tento malý vtáčik si postavil hniezdo na zvláštnom mieste – pod strechou terasy domu, kde bývala jedna dobrá rodina. Z kúskov slamy, trávy, lístia a blata si vyčaril teplé a útulné hniezdo. Každé ráno štebotal svojím jemným spevom a vítal rodinu do nového dňa.
Po čase si rodina všimla, že vtáčik sedí na niečom. Ukázalo sa, že ochraňuje svoje drobné vajíčka. Ocko vtáčik denne nosil maminke drobný hmyz a chrobáčiky, zatiaľ čo ona trpezlivo zahrievala vajíčka a chránila ich.

Až jedného slnečného rána sa stalo niečo zázračné – z vajíčok sa vyliahli tri malé vtáčatká. Rodina ich pozorovala s radosťou, no i obavou. Na dvore totiž bývala mačka Cilka, ktorá vtáčiky v láske veru veľmi nemala.
Vtáčatká rástli rýchlo, otvárali očká, pišťali na maminku a otvárali zobáčiky, keď im nosila jedlo. Raz však dve z nich vypadli z hniezda a dopadli na gauč na terase. Ešte nevedeli lietať, len sa tackali a mávali malými krídelkami, snažiac sa trošku lietať.
Našťastie si to všimol ocko Peťko z rodiny skôr než micka Cilka. Ocko Peťko spolu s malým synom Marekom jemne zdvihli vtáčatká a vrátili ich späť do hniezda.
Na ďalší deň sa všetky tri odvážne vtáčiky rozhodli opäť opustiť hniezdo. Opäť dopadli na zem, kde skákali, mávali krídlami a štebotali, no lietať ešte stále nevedeli.
Vtom sa z dvora ozvalo známe mraučanie, bola to mačka Cilka. Zbadala vtáčiky, ako skáču a štebotajú na terase, a pomaly sa k nim blížila.
Našťastie však v tom vybehla z domu malá Zuzka, Marekova sestrička, a zakričala:
„Cilka, nie, preč!”
Zakričalo hlasne dievčatko a odohnalo mačičku späť do záhrady. Tá nahnevane sedela pod stromom, sledujúc Zuzku, ako s ockovou pomocou opäť vkladajú vtáčiky do hniezda.
V tom však začal fúkať silný vietor a celé hniezdo sa začalo nebezpečne hýbať.
„Musíme ich dať niekam do bezpečia. Kde im vietor nebude vadiť a ani naša mačka Cilka.”
odvetila dievčatko Zuzka.
A tak s ockom, Zuzka aj Marek postavili pre vtáčikov búdku.
Búdku pripevnili k starej jabloni. Bola bezpečná, pevne pripevnená a dostatočne vysoko, mimo dosahu mačky. Maminka malých vtáčikov preletela do novej búdky a vtáčiky tam preniesol ocko Peťko.
Síce si vtáčiky ani neuvedomili, ako im táto rodina pomohla – nebyť ich, mohla ich Cilka spapať alebo celé hniezdo pri vetre spadnúť. Takto mali bezpečnú búdku, pevne pripevnenú na strome, kde mali svoj nový domov.
Vtáčatká každý deň trénovali lietanie – najprv len z vetvy na vetvu, neskôr aj vyššie a ďalej. A našťastie už na zem nepadali, pretože vždy dopadli na nejakú vetvičku stromu.
A keď prišiel ten správny čas, vyleteli všetci traja nad koruny stromov, pripravení lietať vysoko v oblohe ako ich maminka.
Vždy sa však vrátili, aj keď len na malý okamih, k rodinke, ktorej štebotali krásne piesne. A tá ich s láskou vždy privítala.