Vysoko na nočnej oblohe žiaril mesiačik. Každý večer sa zobudil, pomaly vystúpil na nebo a žiaril na celý svet, ktorý predtým zahalil do svojej čiernej prikrývky.
Mesiačik síce krásne žiaril, no vo svojom vnútri necítil žiaru. Bol smutný. Každú noc sledoval, ako si hviezdičky medzi sebou štebocú, žmurkajú a krásne na seba blikajú. No mesiačik bol sám a takýchto priateľov nemal. Bol veľký a všetky hviezdičky boli príliš ďaleko, aby sa s nimi mohol skamarátiť.
Raz sa však stalo niečo nezvyčajné. Ako si mesiačik tak žiaril na oblohe, zrazu okolo neho pomaly letela padajúca hviezda. Bola jasná a žiarivá. Práve keď letela okolo mesiaca, spýtala sa:
„Ahoj mesiačik! Prečo si taký smutný?”
„Cítim sa osamelo, vy, hviezdičky, ste spolu a krásne žiarite, a ja som sám, nemám žiadnych priateľov,” odvetil smutne žiariaci mesiačik.
Hviezdička spomalila a povedala:
„Všetky hviezdy ťa obdivujú, aký si veľký a ako krásne žiariš na Zem. Vieš, koľko detí sa na teba pozerá z postieľky? Máš priateľov ešte viac než ja! Celá Zem, plná ľudí či zvieratiek, ťa obdivuje!”
Mesiačik sa zaleskol ešte jasnejšie. Nad tým sa veru nikdy nezamyslel. Hviezdička mala pravdu. Každý deň ho sledujú ľudia a on im krásne žiari na dobrú noc.
„Ďakujem za krásne slová. Asi máš pravdu,” odvetil mesiačik. Hviezdička musela padať a letieť vesmírom ďalej. Zaligotala sa na odchod a stratila sa kamsi v diaľke.
Mesiačik cítil, ako sa jeho srdiečko roztápalo od radosti a už cítil vnútri silnú žiaru. Už sa necítil sám. Vedel, že tam dole na Zemi i vysoko medzi hviezdami má mnoho priateľov, ktorí ho obdivujú.
Od toho dňa žiaril každú noc ešte krajšie a šťastnejšie, aby rozžiaril sny všetkým deťom, ktoré sa na neho pozerajú z okienka alebo z postieľky, kým pomaly zaspávajú.
A on ich svojou žiarou a čiernou plachtou krásne uspával. Dobrú noc.
