Jedného krásneho jarného dňa sa Tomáško vybral spolu s rodičmi do neďalekého parku. Bol deň ako stvorený na prechádzku, hranie sa na preliezkach či sledovanie malého jazierka plného rybičiek a kačičiek.
Ako sa tak Tomáško hral na preliezkach, čosi započul. Bol to akýsi zvuk pripomínajúci kvílenie. Chlapček sa porozhliadol okolo seba, no nik si tento zvuk nevšímal.
„Čo to len môže byť?“ zamyslel sa. Šmykol sa na červenej šmykľavke a nasledoval zvuk. Čoraz viac bol bližšie a bližšie. Tomáško prešiel cez ihrisko až sa ocitol pod veľkým stromom. Keď bol pod stromom, zvuk bol najsilnejší. Bolo to mňaukanie.
Chlapček sa pozrel na strom a uvidel malé vyplašené sivé mača na konáriku stromu. Zrazu k chlapčekovi pribehla jeho maminka.
„Tomáško, kam si sa vybral? Vieš, že sám sa po parku nesmieš potulovať!“ povedala mama nahnevane. Tomáško tak nasledoval zvuk, že aj zabudol povedať rodičom, že niekam ide, a to sa predsa nerobí.
„Prepáč, mami, len som začul akési volanie o pomoc a našiel som túto malú mačičku,“ povedal chlapec a ukázal na strom nad nimi. Odtiaľ na nich hľadeli vyplašené zelené očká malej mačičky. Maminka vysvetlila synovi, že nabudúce, keď bude niekam chcieť ísť, má jej to povedať, a ona rada pôjde s ním. Chlapček poslušne prikývol a pustili sa do záchrannej akcie mačky. Maminka sa snažila nalákať mačičku trošku bližšie, aby na ňu dočiahla, no nedarilo sa jej.
„Zavoláme ocka!“ zvolal Tomáško. Ocko sedel na lavičke v parku a čítal si knižku. Tomáško sa rozbehol, no spomenul si na slová, čo mu maminka hovorila. Nemôže sa potulovať sám. A tak sa pekne vrátil, chytil maminku za ruku a spolu s ňou sa ponáhľali rýchlo k ocinkovi.
„Oci! Oci! Na strome je malé mača!“ povedal Tomáško a ťahal ocka za ruku. Ten sa hrdinsky postavil a nasledoval rodinku až ku stromu, kde bola mačička. Ocko sa svižne vyšplhal na strom, chytil malú mačku a podal ju maminke. Potom svižne zliezol zo stromu.
„A môžeme si ju nechať? Prosím! Veď ja som ju našiel,“ prosil malý Tomáško, hľadiac na vyplašenú mačku v maminom náručí. Maminka si však všimla, že malá sivá mačička mala obojok, na ktorom bola adresa a meno. Mačička sa volala Dia.
„Vieš, Tomáško, nie všetko, čo nájdeme, je naše. A táto mačička má domov, len sa asi stratila,“ povedala maminka a ukázala na obojok. Tomáško bol síce smutný, no bol rád, že práve on jej volanie o pomoc počul a spolu s pomocou rodičov mačičku zachránil.
A tak sa Tomáško spolu s rodičmi a malou mačičkou vybrali na adresu, ktorú mala mačička napísanú na obojku. Dvere im otvorilo veselé dievčatko menom Amálka, za ktorou stála jej maminka. A neuveríte! Amálka bola predsa nová Tomáškova spolužiačka. Len prednedávnom sa sem prisťahovali.
„Dia! Všade sme ťa hľadali!“ odvetilo dievčatko, keď zbadalo svoju mačičku. Tomáškova maminka jej podala mača a Amálka veľmi pekne poďakovala a objala spolužiaka Tomáška.
Amálkina maminka si všimla, že je Tomáško nejaký smutný.
„A čo keby si sa chodil niekedy s Amálkou a mačičkou Diou zahrať? Aspoň by sa Amálka mala s kým hrať!“ spýtala sa Amálkina maminka. Tomáško nadšene prikývol. Chlapček vedel, že Amálka je tu nová a ešte nemá kamarátov.
A tak aj bolo. Tomáško a Amálka sa stretávali či už v škole, parku alebo na dvore a spolu sa s malou mačičkou hrali. Tomáško si nenašiel len novú kamarátku, ale naučil sa aj nové veci. Uvedomil si, že nie všetko, čo nájde, je jeho. A taktiež si uvedomil, že vždy, keď chce niekam ísť, musí to povedať rodičom.
