Bolo raz jedno trblietavé jazierko, kde žila malá zelená žabka menom Miki. Žabka sa každý deň ľúbila ohrievať na kameni, a keď načerpala energiu, pustila sa do skákania z kamienka na kamienok. Ľúbila si hopkať od rána do večera a ostatné žabky ju len s údivom sledovali, koľko má Miki energie a ako si tancuje po kameňoch.
Ostatné žaby sa ľúbili ohrievať na slniečku a kvákať, a toľko sa im skákať nechcelo ako žabke Miki. Preto si Miki vždy skákala len sama. Bola smutná, že ostatným žabkám sa nechce a nemá žiadnu kamošku.
Bolo teplé ráno a jarné slnko zobudilo všetky zvieratká na lúke, v lese i v jazierku. Všetky tvory si užívali krásne jarné počasie. Farebné motýle lietali nad rozvinutou lúkou, včielky opeľovali kvietky, zajačikovia skákali ponad trávičku a čo robila naša žabka? Miki si veselo skákala na kamene a pri tom si veselo kvákala. Zrazu zbadala veľký kameň trčiaci na začiatku jazierka. Ligotal sa ako veľký diamant.
„Tam by sa ale opaľovalo na slniečku!“ pomyslela si Miki. Preskákala okolo brehu a silno sa odrazila. A zrazu bum! Miki sa šmykla a ozvalo sa veľké čľup! Dopadla priamo do jazierka! Snažila sa vyškriabať na kameň, no bol príliš klzký a žabka stále padala naspäť do vody. Zrazu sa pod ňou čosi pohlo a vynieslo ju priamo na kamienok. Miki sa nechápavo posadila na kamienok, sledujúc, ako sa len dostala hore. Z jazierka sa na ňu usmievala korytnačka, veď to ona jej pomohla!
„Ďakujem, že si mi pomohla vyliezť na kameň!“ poďakovala sa jej Miki milo. Korytnačka, ktorá sa volala Ria, sa milo usmiala. Miki jej opätovala úsmev a odvetila: „Ty máš ale krásny pancier, ešte krajší než všetky kamienky tu!“ pochválila Riu pancier Miki.
Korytnačka sa zachichotala a poďakovala. Potom dostala korytnačka nápad. Videla, že Miki vždy skáče sama a ani ona sama veru v jazierku nemala veľa kamarátov.
„A čo keby som ťa na mojom pancieri povozila po rieke?“ spýtala sa Ria malej žabky. Tá neváhala a opatrne jej naskočila na pancier. Plavili sa spolu po jazierku a Miki obdivovala všetko, čo ešte pred tým nevidela. Takto sa plavila po jazierku na chrbte korytnačky ako pravý pirát. Obdivovala krásne vážky lietajúce nad vodou, nové ligotavé kamienky či lekná trčiace z vody.
Od toho dňa Miki stále skákala z kamienka na kamienok plná energie, no mala i novú kamošku Riu a necítila sa už viac sama. Síce to nebola žabka, no bola to korytnačka, v ktorej našla priateľa a s ktorou mohla zažívať kopec zábavy. A tak Miki a korytnačka Ria spolu cestovali po jazierku, či objavovali na súši rôzne nové dobrodružstvá.
