Raz v noci, keď všetko spalo, sa zišla partia piatich škriatkov. Neboli to obyčajní škriatkovia, ale takí malí, čo stále len vystrájajú nezbednosti. Túto noc sa mimoriadne nudili, a tak usporiadali súťaž. Kto vymyslí tú najväčšiu nezbednosť, ten vyhrá.
Prvý škriatok, Rušič zelený, zvolal pod okno jedného spiaceho domu niekoľko psov a rozštekal ich. V okne sa rozsvietilo svetlo, vyklonila sa babička a okríkla psov.
„Šup spať, psiská. Veď je noc,“ a zavrela okno.
Škriatok Rušič to zopakoval ešte niekoľkokrát. Babička vždy otvorila okno a hodila psom niečo na zjedenie. S plnými ústami hádam štekať nebudú, pomyslela si. Nakoniec to dopadlo tak, že chladnička zízala prázdnotou. Prejedené psy zaspali a babička konečne mohla ísť spať tiež. Zajtra sa bude musieť vybrať do mesta na nákup, lebo jej doma už nič na jedenie nezostalo. Všetko to nahádzala psom.
Škriatkovia sa chichotali. Prišiel na rad druhý škriatok.
„Pozrite, chlapci,“ povedal škriatok Betonko sivý a rozbehol sa k hlavnej ceste, kde čarovnou motyčkou vykopal niekoľko dier.
Každé auto, ktoré tadiaľ prešlo, poskočilo, keď mu koleso vbehlo do jamy. Vodiči sa hnevali a snažili sa jamám vyhýbať. Ale škriatok Betonko tam narobil toľko dier, že keď sa auto jednej vyhlo, vošlo do druhej.
Škriatkovia sa rehúňali a rehúňali. Prišiel na rad tretí škriatok.
Škriatok Blikavec čierny chvíľu poletoval okolo drôtov. Zrazu všetky svetlá viackrát zablikali. Na okamih zhasli a potom sa znovu rozsvietili.
„Dobrú noc, ľudkovia,“ zvolal škriatok Blikavec a zhasol všetko elektrické svetlo. Ľudia, ktorí ešte nespali, ale napríklad ešte pozerali televízor alebo si čítali, pozerali, čo sa to deje. Ľudia, ktorí v noci pracovali, nevideli na robotu. Pán doktor v neďalekej nemocnici chcel práve niekomu pichnúť injekciu, no namiesto toho ju zapichol do vankúša.
„Dobré ráno, ľudkovia,“ zavolal škriatok Blikavec cez slzy smiechu a znova sa rozžiaril.
Svetlá zasa svietili, televízory zasa vysielali, pán doktor si vzal novú injekciu pre chorého a tentoraz sa trafil. Ľudia sa zase vrátili k tomu, čo robili.
Škriatkovia sa váľali od smiechu po zemi. Prišiel rad na štvrtého škriatka nezbedníka. Hovorili mu Hučal modrý. Ako modrý tieň sa znášal do komínov a tam fúkal tak, až ľuďom doma poriadne hučalo. A takto Hučal rušil ľudí zo spánku a robil meluzínu.
Škriatkovia sa smiali.
„Teraz sa predveď ty, škriatok v oranžovom,“ volali na posledného škriatka, ktorý bol medzi nimi nový. „Ako sa voláš? Si akýsi maličký. Vieš vôbec spraviť nejakú veľkú lotrovinu?“
„Ja som Šlofíček strieborný. A celé mesto dokážem zobudiť jediným prdnutím. Teda, teda mávnutím.“
Škriatkovia sa smiali jeho zabrbtaniu. To Šlofíčka nahnevalo a začal čarovať. Možno bol nervózny. Možno si poplietol čarovanie. Ale namiesto obrovského kanóna, ktorý vystreľuje ten najhlučnejší ohňostroj, sa škriatkovi podarilo vyčarovať len malú lampičku. Takú, akú si ľudia dávajú na stôl, aby videli na písanie alebo na čítanie.
Škriatkovia sa chichotali, až im skoro smiechom brušká popukali. Šlofíček však len mávol rukou.
„Len sa ukľudnite, milánkovia,“ povedal. „Táto lampička určite niečo vie. A niečo poriadne uličnícke.“
„Hej, napríklad svietiť?“ pýtal sa Betonko a aby od smiechu nespadol, opieral sa o svoju kúzelnú lopatku.
„Pozrite sa, chalani,“ nedal sa Šlofíček, skočil s lampičkou k oknu najbližšieho domu a posvietil ňou na spiaceho tatinka.
Zrazu sa namiesto tieňa na stene objavil film ako v televízii. V tom filme hral ten spiaci tatinko! A naháňal ho obrovský gumový medvedík.
„Čo to je?“ čudovali sa škriatkovia. „Tá tvoja lampička nám premieta to, čo sa ľuďom v noci sníva. To je úžasné!“
Škriatkovia z toho boli úplne paf. Ale aj Šlofíček sa čudoval. Ale je odhaľovanie ľudských snov naozaj huncútstvo? No, možno sa budete čudovať, ale škriatkovia sa tú noc nasmiali najviac za celý svoj škriatkovský život.
Premietali si film o tom, ako sa mamičke sníva, že zaparkovala auto a nevie kde. Už ich to však čoskoro začalo nudiť, keď stále chodila po parkovisku a to svoje auto nie a nie nájsť. Babičke sa snívalo o tom, ako by si s chuťou zahryzla do koláčika, ale v tej chvíli jej vypadli všetky zuby. Dedo mal zase sen o tom, ako jeho pes zjedol droždie, nakysol, nafúkol sa a odletel mu ako balónik z jarmoku.
Aj deti mali veselé sny. Jankovi odnaproti sa snívalo, ako mu babička smažila šišky namiesto na sporáku na smetiaku. A Aničke sa snívalo, že z jej ocka sa stala spievajúca víla.
Škriatkovia sa tak nasmiali, že ich boleli ústa aj bruchá ešte dva dni potom. Kukať ľuďom na sny sa ukázalo ako poriadne šibalstvo. Veď sny boli len ich tajomstvom a oni si ich púšťali ako v kine. A tak bol škriatok Šlofíček vyhlásený za víťaza šibalskej súťaže.
A čo vy, deti? Mali ste aj vy niekedy nejaký veľmi veselý sen, ktorý by škriatkov isto rozosmial?
