Kedysi dávno, pradávno bol jeden zámok. V zámku za vysokými horami žila láskavá a krásna princezná menom Jasmína. Všetci na zámku obdivovali jej krásu a dobrosrdečnosť. Princezná mala krásne hnedé vlasy a oči modré ako oceán.
Na rozdiel od iných princezien Jasmína nebola tvrdohlavá, ba ani pyšná na svoju krásu. S každým sa milo rozprávala. Či už pomáhala pekárkam piecť koláče, záhradníkom starať sa o kvietky, či detičkám učiť sa.
Bol krásny slnečný deň a Jasmína sa po raňajkách so svojím otcom kráľom prechádzala po zámockých záhradách. Prihovárala sa záhradníkom starajúcim sa o krásne červené kvety a potichu si pospevovala. Ruže boli červené, tulipány boli červené. Všetky kvietky v záhrade boli červené a mali nádhernú vôňu.
Ako si tak Jasmína cupitala medzi červenými kvietkami, čosi upútalo jej pozornosť. Na kamennom chodníku sa zrazu pred ňou objavili zvláštne fialové lupienky. Bolo to zvláštne, keďže záhrada bola plná červených kvietkov. Princezná bola zvedavá, a tak sa rozhodla sledovať fialové lupienky, kam ju len dovedú. Možno objaví krásny fialový kvet na záhrade, o ktorom ani záhradníci netušia!
A tak Jasmína nasledovala lupienky fialových kvetov, ktoré ju viedli okolo ovocného sadu, mramorovej fontány až rovno von zo záhradnej bránky.
„Lupienky, kamže ma vediete?“ zamyslela sa princezná, keď otvorila bránku preč z kráľovstva. Vedela, že z kráľovstva môže len s ochranou rytierov, no bola príliš zvedavá. Ocitla sa pred bránami domova a vydala sa kľukatou uličkou lesom, sledujúc fialové lupene.
Zrazu sa pred princeznou cesta skončila. Princezná zodvihla zrak od lupeňov a uvedomila si, že je hlboko v lese. Pred ňou stála stará drevená chalúpka. Jasmína sa vystrašila a bola odhodlaná sa vrátiť späť po ceste lupienkov domov do zámku, no keď sa otočila, fialové lupene akoby kúzlom zmizli.
„Kam ste zmizli, lupienky?“ povedala ustarostene princezná, no v tej chvíli sa dvere na chalúpke s vŕzganím otvorili. Z dverí vyšla stará babička.
„Vitaj, princezná Jasmína,“ povedala babička s vrúcnym úsmevom.
„Mám pre teba čaj z krásnych fialových lupienkov, ktoré ťa doviedli až ku mne,“ odvetila jej príjemným hlasom.
Princezná však spozornela a ustúpila. Spomenula si na slová svojho otca, že s cudzími ľuďmi sa rozprávať nemá. A určite nie hlboko v lese. Princezná sa zhlboka nadýchla a odvetila:
„Prepáčte, no nepijem čaj od cudzích ľudí,“ odpovedala Jasmína zdvorilo.
Starenkin úsmev sa zrazu skrivil a jej oči sa pozreli na princeznú zlovestným pohľadom. Z tváre jej zmizli všetky vrásky, ba i šedivé vlasy. A zrazu pred Jasmínou stála mladá čarodejnica s čiernymi vlasmi a dlhým nosom.
„Vezmem si tvoju krásu a ty budeš stará babka a nik ťa nespozná!“ odvetila čarodejnica zaklínadlo a mávla svojím prútikom.
Princezná Jasmína však spravila niečo, s čím čarodejnica nerátala. Keď čarodejnica mávla svojím čarovným prútikom a vyslovila kliatbu, Jasmína vytiahla zo svojho vrecka na ružových šatách zrkadlo a s trasúcimi rúčkami ho dala pred seba.
A neuveríte! Kúzlo sa odrazilo späť na čarodejnicu a tá sa zmenila na starú babku s bielymi vlasmi, opierajúc sa o paličku. Z čarodejnici bola zrazu babička bez čarovnej moci.
„Ja si ťa ešte nájdem!“ zakričala starenka na Jasmínku, ktorá už utekala späť do zámku.
Jasmína svoj príbeh rozrozprávala otcovi kráľovi, a ten sa vydal starenku s rytiermi zatknúť. No keď prišli hlboko do lesa, chalupa čarodejnice bola prázdna.
Od toho dňa o čarodejnici, ktorá sa zmenila na starenku a ktorá chcela zakliať princeznú, nik viac nepočul. A princezná Jasmína? Tá sa veru už nedala nalákať na krásne lupene či iné čary a vždy, keď odišla zo zámku, sprevádzali ju statoční rytieri.
