Boli letné prázdniny a netešili sa z neho len deti, ale i slniečko, ktoré jasne svietilo na oblohe. Deti si užívali voľné dni a tešili sa, že už nesedia v školských laviciach. Niektoré stavali hrady z piesku pri mori, iné sa bicyklovali s kamošmi po uliciach alebo sa hrali na futbalovom ihrisku. Všetci sa zabávali, až na malého chlapca Martina.
Hnedovlasý chlapček trávil prázdniny trošku inak ako zvyčajne. Namiesto toho, aby zostal vo svojom rodnom meste s rodičmi či s kamarátmi, musel stráviť celý mesiac u svojich starých rodičov v malej dedinke. Žiadne ihriská či parky, žiadne obchodné centrá s kinami, ba ani žiadne iné deti. Boli tam len polia, stromy a množstvo zvierat. Pre Martina to bola čistá katastrofa a nevedel sa dočkať augusta, ktorý strávi doma.
Babka a dedko sa snažili Martina rozveseliť všetkým možným spôsobom. Babička mu varila jeho obľúbené jedlá, pozerali s ním filmy a dokonca ho dedko aj učil sekať drevo. Nič však ich vnúčikovi neurobilo radosť. Martin len s mrzutou tvárou hľadel na svoj tablet alebo na televízor.
V pondelok ráno vošiel dedko do chlapčekovej izbičky s nádejou v očiach.
„Pôjdeme spolu na ryby?“ spýtal sa milo.
Martin sa zamračil a zodvihol oči z tabletu.
„Nie! Nemám rád ryby. Vo vode sa má predsa kúpať,“ odvetil nahnevane.
Dedko sa poškriabal na šedivej hlave a zrazu sa mu rozžiarili oči. Dostal nápad.
„Tak vymyslím niečo iné. Uvidíš, bude sa ti to páčiť,“ odvetil natešene.
A tak babka s dedkom rýchlo zbalili deku, uteráky, nejaké občerstvenie a plavky.
„Ide sa! Šup do auta, lebo zajtra budeš dojiť kravy!“ povedal posmešne dedko.
Martinko sa nesúhlasne postavil a nahnevane kráčal k autu. Nasadli do auta a po chvíli dorazili k malému jazeru.
Martin sa pozrel z okna a oči sa mu zrazu rozžiarili. Ligotavé jazero bolo plné ľudí. Niektorí stáli v bufete, iní sa vyhrievali na slniečku. Deti sa čľapkali vo vode, plávali na nafukovačkách a zabávali sa. Bola tam dokonca aj veľká červená šmýkaľka vedúca priamo do vody.
Vystúpili z auta a našli si tienisté miesto pod stromom, rozprestreli deku a stará mama podala Martinkovi šťavnatý kúsok melóna. Ten ho s úsmevom prijal.
„Toto je skvelé!“ odvetil chlapček s nadšením a rýchlo sa prezliekol do plaviek.
Babka s dedkom sa potešili, že konečne vidia na vnúčikovi úsmev. Jeho nálada bola konečne skvelá. Chlapček zabudol na tablet odložený vo vaku a rýchlo utekal s dedkom do vody.
A neuveríte! Vo vode si s dedkom hádzali loptu a dokonca sa k nim pridali i iné deti z okolia.
A tak Martin nezískal len nových kamarátov, ale i nové dobrodružstvá. Hrali sa s loptou, plávali či sa znova a znova spúšťali po veľkej šmýkaľke.
Keď slnko pomaly zapadalo, Martinko sa spolu so starými rodičmi vybrali domov. Pri večeri sa chlapček usmial na starých rodičov. Nebol už viac nahnevaný.
„Prepáčte, ak som bol mrzutý. Môžeme ísť zajtra znova k jazeru?“ spýtal sa nesmelo.
Dedko sa usmial späť.
„Nič sa nedeje. A môžeme ísť, no musíš mi trošku pomôcť na záhrade a potom môžeme ísť. Dohoda?“ spýtal sa dedko.
Martin radostne súhlasil a hltal jedno sústo jedla za druhým.
Od toho dňa chlapček viac nebol nahnevaný. S radosťou pomáhal babke a dedkovi na záhrade či sa šantil na jazere s novými kamarátmi. Chlapček si uvedomil, že nie všetka zábava je na tablete či pred telkou, ale že na neho čaká práve vonku, len jej musí dať šancu.
