Bol raz jeden krásny les, plný zvedavých zvieratiek. Žili tam zajačikovia, medvedíci, srnky, ba i zdatné jelene či hrozivé vlky. Žila tam aj malá srnka Bambi. Bola veľmi zvedavá a so svojím kamošom, bielym zajkom Timom, rada objavovala les, papala chutné bobuľky či zbierala farebné kvietky na neďalekej lúke.
Jedného dňa sa Bambi zobudila, popriala dobré ráno svojej maminke a vybrala sa na potulky po lese. Slniečko sa už predieralo pomedzi husté stromy.
„Nechoďte s Timom hlavne k veľkej sivej skale, tam žijú hroziví vlci!“ kričala jej maminka srnka, keď Bambi odchádzala. Joj, no veď toto Bambi vedela, maminka jej to každý deň pripomínala, že k veľkej skale chodiť s Timom nesmú.
Ako si tak kráčala po lese a Timko pri nej veselo skackal, zrazu začuli akési kvílenie.
„Čo to je za zvuk?“ spýtala sa Bambi prekvapene svojho kamoša Tima.
Zajko zbystril a jeho ušká sa postavili dupkom, aby lepšie počul tajuplný zvuk. No zvuk stále neprestával, niekto pišťal a kňučal o pomoc.
Srnka a zajko prechádzali lesom a skontrolovali malinový krík, ba i kôpku suchého lístia, no tam nikto nebol. Ani vo vysokom dube sa nikto neschovával.
Až natrafili na čosi zaseknuté v hustom kroví.
„Ahoj, potrebuješ pomôcť?“ spýtal sa zajko zvedavo.
Z kríkov sa ozvalo smutné a uplakané: „Áno, prosím.“
A tak Timo a Bambi odsunuli konáre a v nich zbadali zaseknuté malé vĺča. Obaja sa zľakli. Vlky ich predsa lovia a sú nebezpečné.
„Nebojte sa ma, prosím,“ odpovedal malý vĺčik bojazlivým hláskom. Bol ešte príliš malý na to, aby im ublížil.
Bambi a Timo chvíľku váhali, no nakoniec sa rozhodli malému vlkovi pomôcť a vyslobodili ho z krovia.
„Ďakujem vám,“ povedal dojatý, trošku doškriabaný malý vlk. Stál pred nimi a triasol sa od strachu, dokonca i labka ho bolela a ledva na nej stál. Nebyť srnky a zajka, ostal by tam zaseknutý ešte dlho.
„Ja som Sivko. Pomôžete mi, prosím, dostať sa naspäť domov ku skalám? Bolí ma nožička,“ spýtal sa s nádejou v hlase.
Bambi zaváhala. Maminka jej predsa vravievala, že v skalách žijú vlci a tam predsa nesmú chodiť. No ich nový kamarát, vĺčik Sivko, tam predsa sám nemôže ísť. A tak sa s Timom dohodli, že novému priateľovi pomôžu.
Spoločne prešli lesom a malý zajko sa opieral o Bambi, ktorá s ním pomaličky kráčala. Timko okolo nich veselo skackal a rozprával im vtipy, aby zraneného vĺčika trošku rozveselil. Bambi si po ceste uvedomila, že nie všetci vlci sú takí hroziví, ako si myslela.
Keď dorazili ku veľkým sivým skalám, vybehol pred nich veľký vlk. Bol to Sivkov ocko.
„Sivko! Synček!“ zvolal dojato a pribehol k malému vlkovi. Sivko im rýchlo rozpovedal, čo sa stalo, aby jeho novým priateľom neublížili.
„Bambi a Timko ma zachránili, oci. Bez nich by som sa sem nedostal,“ povedal Sivko všetkým vlkom, ktorí zvedavo vyšli zo skaly a hľadeli na srnku a zajačika.
Veľký vlk sa pozrel na Bambi a zajka Tima a vážne prikývol.
„Ďakujeme vám, že ste ho zachránili,“ odvetil vlk a poklonil sa pred nimi. To bola veru veľká česť!
Odvtedy sa Bambi vlkov viac nebála a ani jej kamoš Timko. Sivko sa stal ich verným kamarátom a v lese zavládol pokoj.
Dokonca i maminka srnka prijala ich nového kamoša Sivka s láskou a stali sa z nich nerozluční priatelia, ktorí spolu v lese vymýšľali rôzne šibalstvá.
Vlk, srnka a zajko boli nerozlučná trojka!
