Kde bolo, tam bolo, bol raz jeden malý sloník. Tento malý sivý sloník sa volal Bupi. Nežil však na polopúšti, ba ani v lesoch či pralesoch. Tento sloník žil totiž v zoologickej záhrade so svojou maminkou, slonicou Azrou. Nepoznal však, čo to je žiť vo voľnej prírode, pretože sa narodil v zoo.
Poznal len svoju ohrádku, mamu Azru, starého slona Pipa, ktorý tam s nimi žil, a milú pani, ktorá sa o nich starala a nosila im jesť. Príhody o polopúšti a krásnych západoch slnka počul len od svojej mamy Azry, ktorá pochádzala z ďalekej Afriky. Malý Bupi však túžil voľnú prírodu vidieť – tie krásne západy slnka nad riekou, o ktorých mu mama rozprávala príbehy.
Ako sa tak Bupi jedno slnečné popoludnie prechádzal po svojom výbehu, jeho pozornosť zaujalo malé dievčatko. Usmievalo sa na neho spoza ohrady a veselo mu mávalo. Iné detičky sa z neho takto netešili. Bupiho to potešilo, úsmev dievčatku opätoval a radostne zamával chobotom. Dievčatko to veľmi potešilo. „Aha, mami! Sloník si ma všimol a aj mi zakýval!“ odvetilo radostne.
Malý sloník videl, akú radosť robí dievčatku, a tak jej ešte predviedol zopár trikov s chobotom a uškami a vydal pri tom smiešny zvuk. Dievčatku sa jeho predstavenie veľmi páčilo a dokonca sa prišli pozrieť aj iné detičky, ktoré mu veselo tlieskali! Bupi sa cítil zvláštne. Možno je predsa len tam, kde má byť, a robí to, čo má – robí detičkám radosť tu, aj keď to nie je ďaleká Afrika.
Keď sa slniečko pomaly začalo schovávať za koruny stromov, sadol si malý Bupi k mame Azre a s povzdychom jej povedal:
„Vieš, maminka, možno sa nikdy nedostanem do Afriky, ale aspoň urobím deťom radosť,“ povedalo jej sloníča múdro, no predsa len trošku smutne.
Mama slonica sa na neho jemne usmiala, pritisla ho veľkým chobotom bližšie a odpovedala:
„Možno nie, Bupi. Ale dnes malo z teba radosť veľa detičiek a to je taký istý skvelý pocit na srdci ako hľadieť na západ slnka v ďalekej Afrike.“ vysvetlila mu maminka.
V tej chvíli spoza stromov vykuklo zapadajúce slnko. Jeho lúče boli oranžové, jemné a celé nebo nad zoologickou záhradou sa zrazu zafarbilo do zlatista. Bupi s údivom hľadel na nebo a na čary, ktoré vykúzlilo. Bolo to nádherné a zázračné. Slonica Azra hľadela na svoje mláďa a na oblohu a odvetila:
„Takto kúzelne zapadá slniečko aj v Afrike, len tam nerobíme radosť toľkým detičkám,“ vysvetlila mu jemne.
A tak tam sedeli, obklopení tichom, a spolu hľadeli na krásny západ slnka, aký malý Bupi ešte nikdy nevidel. Mame Azre pripomenul tento čarovný západ slnka staré časy v Afrike – už dávno nevidela tak krásnu oblohu. Bupi síce stále sníval o voľnej prírode, ale po prvýkrát pocítil, že aj tu, v zoologickej záhrade, má svoje miesto. A že aj tu môže byť šťastný.
