Bola raz jedna maličká biela myška menom Pipi. Žila si v starom domčeku, ktorý patril jednej dobrej babičke. Malá Pipi si v kuchyni našla tajnú skrýšu – malú dierku za kredencom, kde sa zabývala.
Jej posteľ bola krabička od zápaliek, ktorú si vystlala mäkkým perím. Vo svojom malom príbytku mala dokonca aj gombíky, ktoré jej slúžili ako tanieriky, či vrchnáčik, kde sa umývala. Ten si vždy napustila vodou, keď stará pani spinkala, aby sa mohla poumývať.
Cez deň, keď slnko svietilo cez okná a v dome bolo rušno, Pipi spala pokojne. Cítila sa v bezpečí. No mala to trošku pomýlené – spala cez deň a v noci bola hore. A predsa tak by to nemalo byť. Keď sa v dome zotmelo a všetky svetlá zhasli, Pipi sa bála. Bola v strehu, triasla fúzikmi a nevedela ani očkom zažmúriť! Každé vŕzgnutie dreva, písknutie vetra či tikot hodín jej zneli ako bubnovanie obrov. Bála sa, a tak len hľadela z okienka na hviezdičky a mesiačik, ktoré jej vnášali aspoň trošku svetla dovnútra.
Dnešný deň bol však iný. Myšička ani len netušila, že s tmou sa skamaráti tak skoro – a práve dnešnú noc. Pipi sa cez deň veľmi ťažko spinkalo, pretože stará babička mala v dome oslavu. Prišli tety, ujovia, smiali sa, spievali a tancovali až do večera. Pipi sa vôbec nevyspala, pretože celý dom sa hlukom triasol! No keď konečne všetci odišli, v dome zostalo ticho a tma.
Nastala noc a Pipi si vliezla do svojej krabičky od zápaliek a prikryla sa pierkom až po uši. „Skúsim zaspinkať,“ povedala unavene Pipi. No stále sa drkotala od strachu. Jej veľké ušká počúvali každý zvuk, ktorý sa domom ozýval. Keď vtom zrazu čosi nabúralo do jej malých dvierok. „Bum!“ ozvalo sa. A potom ďalšie: „Bum!“
Myšička vystrašene pootvorila svoje dvierka a do jej skromnej komôrky zavítal nečakaný hosť. Bola to malá svetluška, ktorá jej klopkala na dvierka! Svetielko jej žiarilo na brušku ako taký malý mesiačik. Pipi sa ukľudnila. „Ahoj!“ zvítala sa so svetluškou, no tá mlčala a sadla si na jej postieľku. Ukázala myške, že si má ľahnúť, a Pipi ju poslúchla.
Zatvorila očká a svetluška príjemne svietila a čosi si pospevovala. No Pipi to už nevnímala, pretože zaspinkala nielen rýchlo, ale aj sladko, ako ešte nikdy predtým.
Keď sa ráno Pipi zobudila, svetluška bola preč. Nevedela, či to bolo skutočné, alebo len sen. No vedela, že svetlušky na ňu v noci dávajú pozor a že sa nemá čoho báť. Odvtedy sa malá myška viac tmy nebála, pretože vedela, že keď spinká, nielen hviezdičky, ale aj svetlušky na ňu dávajú pozor.
