Kde bolo, tam bolo, za horami, za dolami, týčil sa krásny zámok. V tomto zámku bolo bohatstvo, ktoré nenájdeme hocikde – zlaté sochy, ligotavé lustre a truhlice plné zlatých mincí. Avšak bohatstvo mal síce kráľ veľké, no šťastie či úsmev mu to na tvár neprinieslo. Bol nešťastný. Kráľov syn, princ Karol, bol totiž začarovaný hrozivou kliatbou, ktorou ho počarovala stará čarodejnica.
Nebolo to však len tak. Mladý princ bol síce veľmi krásny muž, no bol aj veľmi pyšný a zlomyseľný. Pýšil sa prepychom a bohatstvom a smial sa z chudobných dedinčanov. Jeho otec, kráľ, si nevedel dať rady, a tak požiadal čarodejnicu o pomoc. Žiadal ju, aby mu dala trochu lásky a pokory do srdca. Čarodejnica bola však ohromená princovou namyslenosťou a zakliala ho. A tak sa z mladého krásneho princa Karola stal hrozivý medveď.
Kráľ držal svojho syna schovaného pred svetom a snažil sa nájsť niekoho, kto mu pomôže, no nik nevedel, ako princa zbaviť kliatby. Karol však bol stále pyšný a pod medveďou srsťou aj nahnevaný. Kráľ mu musel nosiť jedlo a starať sa o neho, aby ho nik nevidel.
Jedného dňa, ako si princ Karol sedel vo svojej komnate, čosi zahliadol zo svojho okna. Uvidel mladú dievčinu, ktorá pri zámku oberala maliny a veselo si pospevovala. „Aká je šťastná,“ pomyslel si princ, hlasno si povzdychnúc. A tak každý deň sledoval zo svojej komnaty mladé dievča, ktoré chodilo na maliny.
Mala otrhané červené šaty, starý slamený košík, no na tvári úsmev a láskavosť. „Hmm, je šťastná, aj keď je chudobná,“ pomyslel si princ prekvapene. „Ale aspoň nie je zavretá tu,“ zahundral.
Ako ju tak sledoval, ako si veselo zbiera maliny, všimol si čosi opodiaľ v lese. Bola to skupinka sivých vlkov. A blížili sa rovno k mladej dievčine! Princ Karol sa zľakol a vykríkol: „Pozor! Vlci!“ No mladá dievčina ho nemohla počuť. Bola príliš ďaleko a on bol vysoko v komnate.
Čosi sa v Karolovi pohlo. Akýsi pocit, ktorý už dávno v sebe hľadal. Po prvýkrát za dlhý čas nemyslel na seba – myslel len na to, ako jej musí pomôcť. Bez váhania vyrazil dvere z izby a jeho veľké medvedie laby duneli po zámockých chodbách.
Všetci v zámku boli vystrašení, keď zbadali medveďa prechádzajúceho sa zámkom. Nik o ňom nevedel, len samotný kráľ. Princ Karol prebehol cez záhradu, preskočil vysoký plot a vbehol do lesa. Využil svoju medvediu silu a rýchlosť a utekal, ako len vedel, za zvukom.
„Pomóc!“ ozývalo sa lesom. Krik mladého dievčaťa zaviedol princa priamo k nej. Vykukol spoza kríkov a uvidel, ako okolo dievčiny krúži svorka vlkov. Postavil sa na zadné laby a zareval tak, že sa stromy zatriasli. Bol hrozivý. Vlci sa zľakli, zavrčali a ušli kamsi do diaľky.
Dievčina spadla na zem od strachu a rozplakala sa. „Prosím, neublíž mi,“ zašepkala vystrašene. Čo ak si ju chce dať na večeru ako tí vlci?
„Ja som ťa chcel ochrániť,“ odvetil Karol, ktorý sa stále skrýval kdesi v hrozivom medveďovi.
Dievčina bola prekvapená, že medveď rozpráva, no bola mu úprimne vďačná. Nehľadela na neho s odporom, ale s vďakou. „Ďakujem ti,“ povedala vrúcne a pohladila medveďa po srsti. Videla, že jej neublížil.
A v tom sa to stalo! Nad zámkom vyšlo slnko, ktoré bolo jasnejšie než kedykoľvek predtým. Zámok sa zatriasol a Karola zaliali zlaté slnečné lúče pripomínajúce zvláštne svetlo. A zrazu pred mladou dievčinou, ktorá sedela na zemi pri košíku rozsypaných malín, nestál medveď, ale skutočný princ!
Od toho dňa sa všetko zmenilo a kliatba sa konečne zlomila. Kráľ bol šťastím bez seba! Nielenže princ Karol bol opäť človekom, ale dokonca nebol viac pyšný a zlomyseľný. Karol začal každý deň tráviť svoj voľný čas s dievčinou, ktorej meno bolo Helena. Prechádzali sa spolu po lese, zbierali maliny či obdivovali kvietky na lúke. Dokonca spolu pomáhali v dedine chudobným, ktorými princ predtým tak opovrhoval!
Keď jedného dňa Karol požiadal krásnu Helenku o ruku, nepovedala „áno“ preto, že to bol bohatý princ, ale preto, že mu verila aj ako medveďovi.
