Bol raz jeden malý vĺčik, ktorý sa volal Argo. Žil so svojou rodinkou – svorkou – v lese pod veľkou sivou skalou. Každý večer, keď vyšiel mesiac, jeho ocko, mocný vlk, vztýčil hlavu a z plného hrdla zavil: „Aúúúúú!“
A celá svorka sa k nemu jednohlasne pridala. Teda všetci, okrem malého Arga. Ten viť stále nevedel. Chcel viť tak ako jeho ocko, a preto to skúšal deň čo deň, no stále mu to nešlo. Jeho súrodenci to už dávno vedeli. No on – ani hlások.
„Si ako mačka! Nevieš ani zavíjať!“ smiali sa mu súrodenci. Argo bol z toho veľmi nešťastný. Veď čo ak ani nie je skutočný vlk?
Bolo chladné popoludnie a Argo sa potuloval po lese spolu so svojou najmenšou sestričkou Lanou. Veselo si cupitkali lesom a hľadali šišky. S nimi sa radi hrali, keď sa veľkí vlci nepozerali. Jedine jeho malá sestrička Lana sa mu nesmiala a rada s ním trávila čas. Ostatní súrodenci sa mu len posmievali, že nie je skutočný vlk.
A tak sa Argo a malá Lana prechádzali a zbierali šišky, keď tu zrazu – bum! Malá Lana sa kamsi podela. Spadla do hlbokej jamy, ktorá sa schovávala pod kopou lístia a šišiek. Lana ležala v jame vystrašená a ubolená, no videla, že jej braček je stále tam.
„Poď, vytiahnem ťa!“ povedal Argo, no na sestričku nedosiahol. Bol príliš malý.
„Neodchádzaj, prosím!“ prosila ho sestrička.
Argo jej nevedel pomôcť a nemohol ju tam predsa nechať samú – je jej veľký brat. Vonku sa začalo pomaly stmievať, vietor šuchotal lístím a z diaľky sa ozývali strašidelné zvuky lesa. Vedel, že je les pre nich v noci nebezpečný, no musel sestričku a seba dostať do bezpečia.
Pozrel sa na mesiac vykúkajúci spoza stromov. Nebol spln. Iba úzky mesiačik. „Také šťastie nemám,“ pomyslel si Argo. Jeho sestrička ešte viť nemohla vedieť, bola príliš maličká. A tak to bolo len na ňom. Vedel, že pri splne sa najlepšie učí viť, no dnes spln nebol.
Pozrel sa dole, videl, ako sa jeho sestrička trasie od strachu, a aj jemu začínalo byť chladno. Cítil, ako mu srsťou prechádza jemný vánok strachu. Zhlboka sa nadýchol a začal. Skúsil to prvýkrát – nič. Druhý – stále nič. Ba aj tretí! Nevzdával sa a hľadel na mesiac, odhodlaný sa nevzdať. A zrazu to prišlo! „Aúúúú!“ ozvalo sa hlasne. Znelo to tak čisto a skutočne! Jeho hlas sa niesol celým lesom.
O chvíľu na to pribehol ocko aj s najsilnejšími vlkmi zo svorky. „Všade sme vás hľadali!“ povedal ocko vystrašene a objal Arga aj Lanu, ktorú vybrali z jamy.
„Ocko, Argo vil ako veľký vlk a ochraňoval ma!“ povedala Lana hrdo ockovi a usmiala sa na bračeka.
Ocko sa postavil pred syna a hrdo odvetil: „Zachoval si sa ako pravý vlk! A vil si nádherne!“ dopovedal a štuchol ho po sivej srsti. Argo bol na seba pyšný.
Argo vedel, že práve odvaha mu dodala silu. Vedel, že je tu pre svoju rodinu. A už sa mu viac jeho ostatní súrodenci nesmiali. Lana im totiž rozpovedala, aký statočný jej brat bol. A Argo nielenže vil na mesiac, no spoločne s ockom ochraňoval svorku ako pravý veľký vlk! A už viac o sebe nepochyboval.
