Ďaleko odtiaľto v čiernom hlbokom lese bola studnička. Jej voda bola priezračne čistá. Keď stekala po skalke, bolo to, akoby potichučky pospevovala. Táto studnička nebola obyčajná. Jej čarovnú moc poznali všetci široko-ďaleko.
Zvieratká z celého okolia vedeli, že studnička nesmie vyschnúť a že musí byť čistá. Každý, kto sa z nej potom napil, sa razom uzdravil, nech ho trápil akýkoľvek bacil. Nejedného dňa však mala studnička namále a takmer stratila svoju uzdravovaciu moc. Stalo sa to aj jedného pekného jesenného popoludnia.
Vietor vtedy silno fúkal do všetkých strán. Sem-tam do studničky spadol lístok zo stromu, ale to nevadilo. Prúd vody si ho odniesol ďalej. Vtedy líšku z lesa bolelo bruško. Celý deň len polihávala a dúfala, že to prejde. Keď sa však blížilo popoludnie, líške bolesť neustávala, a tak sa rozhodla ísť ku studničke.
„Napijem sa. Len pár dúškov a bude mi lepšie. Voda zo studničky mi určite pomôže,“ hovorila si pre seba, keď sa blížila k pramienku vody. Keď však dorazila k studničke, zhrozila sa. „Čo to je? To nie je možné. Pomoc! Zvieratká a kamaráti, poďte mi pomôcť! Studnička je špinavá,“ volala líška. Pri tom sa držala za bruško, ako veľmi ju zase rozbolelo. Medveď a jazvec, ktorí volanie líšky počuli, ihneď pribehli. Najprv pomohli líške ľahnúť si do machu. Zakryli ju lístím, aby jej nebolo chladno a aby si oddýchla, než zistia, čo sa to studničke prihodilo.
Medveď aj jazvec si neveriacky prezerali studničku. Jej voda bola zakalená, blato sa v nej len rozliezalo, lístie v nej bolo udupané pod kameňmi, namiesto toho, aby sa pohojdávalo po hladine. Už si ani nespievala, keď jej pramienok tiekol. Medveď si kľakol k jej brehu a rozhodne prehlásil: „Neboj sa, studnička. My ti pomôžeme. Očistíme ťa a ty potom pomôžeš zase líštičke s bruškom.“ A ako medveď povedal, tak aj urobil.
Spolu s jazvecom vybrali všetko, čo by mohlo studničku zakaliť. Zatarasili vodu pomocou kamienkov, aby sa bahno nerozširovalo. Čo sa dalo, vyčistili. Studnička sa sama snažila zosilniť prúd, aby posledné nečistoty odplávali a aby bola zase priezračná. Po chvíli si opäť začala pospevovať. Medveď a jazvec odniesli kamarátku líšku ku studničke, aby sa mohla napiť. Po prvom dúšku bolesť bruška ustúpila. Ako bola líška rada, že jej kamaráti pomohli.
Studničku aj líšku zachránili, napriek tomu jazvecovi neprestalo vŕtať hlavou, ako sa mohla studnička znečistiť. To nebolo len tak. Rozhodol sa teda, že budú s medveďom nejaký čas pri studničke hliadkovať. Možno si niečo všimnú. Prvý a druhý deň sa nič nedialo. Voda si veselo pospevovala a občas sa k nej niekto prišiel napiť. Ale tretí deň sa pri studničke objavil diviak. Z ničoho nič si do studničky ľahol a rypákom začal prehrabávať dno.
Už už sa voda začala kaliť, keď v tej chvíli z krovia vyskočili jazvec a medveď a na diviaka vykríkli: „Čo to robíš? Diviak, okamžite vylez z vody, inak ju celú zase zašpiníš!“ Vyhnali diviaka von. Ten sa na nich pozeral a potom urazene povedal: „Táto studnička patrí všetkým. Tiež ju môžem užívať. Nie je len vaša.“ „To máš pravdu, to nie je. A áno, môžeš ju používať. Ale napi sa, iba keď ťa bude niečo bolieť. Nesmieš sa v nej váľať a prehrabávať bahno. Studnička je kúzelná. Uzdravuje všetkých, ktorí sa z nej napijú. Svoju moc však stratí, keď sa zakalí. Nesmie sa zašpiniť ani vyschnúť,“ vysvetľovali jazvec s medveďom.
Diviak sa zahanbil. Tak veľmi sa chcel v studničke váľať a rochniť sa v nej, až úplne zabudol na to, že tým ublíži vode aj ostatným zvieratkám. Odvtedy je studnička krásne čistá. Stále si pospevuje, keď tečie po kamienkoch. Chodia sa k nej napiť zvieratká z celého okolia. Dokonca aj diviak z nej párkrát pil, aby sa uzdravil. A ako bol v tej chvíli šťastný, že je studnička čistá a mocná.
