A nastala zima. V kalendári sa objavil mesiac december a vonku začalo primŕzať. Sem-tam už spadla prvá vločka a sem-tam sa na streche objavili prvé cencúle. A niekedy niekde sa objavil aj soplíkový cencúľ niekomu pri nose. Napríklad Riškovi.
Riško bol dobrý chlapec. Jeho kučeravé ryšavé vlasy sa mu krútili do všetkých strán a jeho úsmev mu zdobili krásne biele a rovné zuby. Na tvári mu hrali rozkošné pehy. Bol milý a usmievavý. Len mal stále soplík pod nosom.
A tak často počul, ako na neho mamička volá: „Riško, vysmrkaj sa!“ Mamička mu to hovorila niekoľkokrát za deň. Ale pre Riška bolo pohodlnejšie utrieť si soplík do rukáva, než sa vysmrkať. Bolo to rýchlejšie, nemusel nikam chodiť po vreckovku a nemusel do nej trúbiť ako slon. Tak si nos len prešiel koncom rukáva a bolo to.
Raz, keď už mal rukávy celkom mokré, tak sa predsa len rozhodol poriadne sa vysmrkať. Vzal si vreckovku a keď už si ju dával k nosu, tak začul: „No konečne! Zatrúb poriadne, fúkni do mňa, verím, že to vieš.“ Riškon sa zahľadel do vreckovky a hovorí: „Čože? To ty? Ty rozprávaš? Ty žiješ?“ „Áno,“ odpovedala vreckovka. „Áno žijem a áno hovorím. Počujú ma ale len deti, ktoré majú nádchu a ktoré ma potrebujú. Iné nie. Riško, skús čo najviac fúknuť a uvidíš, akú melódiu vytvoríme. Bude to zábava.“
Riško najprv nechcel, ale potom bol zvedavý. Že by vreckovka naozaj vedela zatrúbiť melódiu, keď sa vysmrká? A tak sa nadýchol a skúsil to. Riško fúkol zo všetkých síl do vreckovky a zrazu počul: „Tú, tutu, tú!“ Vreckovka naozaj trúbila melódiu. To bola zábava. Riško bol nadšený.
Odvtedy sa už neutieral do rukáva. Mal ich obidva krásne čisté. Lepšie bolo sa vysmrkať. S takou vreckovkou, to bolo ľahké ako facka. Za pár dní Riško už nemal plný nos. Pretože často smrkal, soplíky mu skôr z nosa zmizli.
Keď Riško ukladal vypranú a zloženú vreckovku do zásuvky, len potichu zašepkal: „Tak zase nabudúce, kamarát. Teraz ma nádcha nebude tak rozčuľovať. Budem sa na teba tešiť, až si zase zatrúbime.“ Vreckovka už ale neodpovedala. Riško už nemal nádchu a tak vreckovka už nerozprávala. Chlapec ale vedel, že keď mu zase potečie sopel z nosa, môže so svojím kamarátom vreckovkou počítať.
