Bol raz jeden ranč, kde žila krásna čierna kobyla menom Bella. Jej čierna srsť sa leskla na slnku ako ten najdrahší diamant. Bella sa však líšila od ostatných koní na farme. Kobyla sa bála ľudí.
Dovolila im ju nakŕmiť či čistiť jej kopytá, no veru moc sa jej to nepáčilo. Vždy nahnevane dupala nohami a fuňela. A nikdy, nikdy by nikomu nedovolila ju osedlať a jazdiť na nej. Jej brat, priateľský kôň menom Ben, jej často vravieval: „Bella, ľudia na farme sú skvelí, nemusíš sa ich báť.
Uvidíš, raz si ťa jeden človek získa,“ vravel jej. No Bella si len odfrkla a bola príliš tvrdohlavá. Určite si ju žiaden človek nezíska, tak ako si jej brata Bena získal farmárov syn. „Ona sa nepoddá nikomu!“ hovorila tvrdohlavo.
Jedného slnečného popoludnia si Bella užívala svoj výbeh a vznešene si cválala. Jej čierna hriva viala vo vetre a srsť sa leskla na slnku. Vyzerala ako kráľovná farmy. Pri jej plote sa zrazu objavila akási dievčina. Mala lesklé čierne vlasy, presne ako boli tie jej. Dievča tam len ticho stálo, sledovalo ju a usmievalo sa. Bella naklonila hlavu a z diaľky ju pozorovala. „Zvláštne, neblíži sa ku mne, nechce ma osedlať ani učesať, len ma sleduje,“ zamýšľala sa kobyla. A tak ju Bella z diaľky sledovala. Hľadeli mlčky na seba a ich oči sa len iskrili. Kobyla sa premávala po výbehu a pomaly sa blížila bližšie k plotu. Bola zvedavá. Takýto pocit často nezažíva a určite nie pri ľuďoch. Dievčina bola farmárova dcéra, no ešte ju tam nikdy predtým nevidela, pretože predtým žila mimo farmy.
„Ani ty nie si pochopená ako ja,“ povedala potichu dievčina. Kobyla Bella stála za plotom bez pochyby, len sledovala pohyb jej úst. „Ja som Izabella, môj otec farmár ti dal meno po mne. Možno si k sebe nájdeme cestu. Ani mňa, ani teba nik poriadne nechápe, možno sa skamarátime,“ odvetila dievčina jemným hlasom a natiahla k Belle ruku. Bella najskôr zaváhala a cúvla, no potom sa naklonila bližšie, až kým sa jej nos nedotkol dievčenskej ruky. Niečo jej vravelo, že takto to má byť. Z dievčiny cítila pokoj a po prvýkrát nemala pri ľuďoch strach ani necítila hnev. Len pokoj. Izabella sa usmiala a hladila Bellu po jej krásnej srsti.
„Toto ešte nikdy predtým nikomu nedovolila. Asi ste si súdené a budete nerozlučné priateľky,“ odvetil potichu farmár svojej dcére. Tá sa na neho usmiala a jeho slová sa skutočne naplnili.
Od toho dňa sa z Belly a farmárovej dcéry Izabelly stali priateľky a Bella konečne pochopila slová jej brata Bena. Predsa si ju nejaký človek získal. A tak začala mladá kobyla postupne dôverovať farmárskej rodine. Naučila sa, že ľudia môžu byť priatelia a nemusí sa ich báť. Síce dovolila len Izabelle, aby ju osedlala, ale keď ju čistili či dávali jej žrať, nebola nahnevaná, ba ani nefuňela. A tak si aj majestátna kobyla otvorila svoje srdce a zistila, že mať priateľa je skutočne skvelé.
