Kde bolo, tam bolo, bola raz jedna dedina, kde žila mladá krajčírka menom Rozália. Dievčina šila šaty s mamou vo svojom malom obchodíku, no najradšej vymýšľala rôzne návrhy šiat. „Šaty musia mať správne miery a krajky, inak ich nik nekúpi!“ hrešila ju často mama. Nechápala ju. No dievčina bola kreatívna a rada sa s látkou a farbami hrala.
A tak, keď ušila šaty pre slúžky v neďalekom zámku, venovala sa výrobe svojich vlastných šiat. Takých krásnych a iných, farebných. „Takéto šaty ti nik nekúpi,“ hovorila jej mama. Jej šaty boli iné než tie, na aké sú ľudia v dedine či na zámku zvyknuté.
Ako si tak jedného dňa Rozália pospevovala a pracovala na svojich šatách, zvonček na dverách do ich obchodíku zazvonil. Vo dverách stála mladá dievčina, oblečená v starom potrhanom kabáte s kapucňou. „Žobrákov tu nechceme!“ odvetila mama krajčírka a už-už zabuchla mladej dievčine dvere pred nosom.
„Počkaj, mami, ja si ju aspoň vypočujem,“ odvetila Rozália milým hlasom. „Ako myslíš, ale naše šaty jej nepredáš. Nemá na to,“ zahundrala jej mama. A tak Rozália zaviedla otrhanú a špinavú dievčinu do svojej dielne. „Tu máme obyčajné šaty pre slúžky a tu máme trošku honosnejšie,“ rozprávala Rozália a ukazovala jej všelijaké druhy šiat. Dievčina sa mlčky prechádzala a obdivovala rôzne kúsky. Do oka jej však padli šaty, ktoré boli schované na konci miestnosti. Boli prehodené plachtou, no kúsok šiat trčal von. „Môžem vidieť tieto, prosím?“ prehovorila dievčina jemným hlasom po prvýkrát.
Rozália zaváhala. Veď predsa to sú jej šaty, ktoré šije tak, ako by sa nemalo – podľa žiadnych pravidiel ani podľa slov jej mamy. „Môžete, ale tie sa vám určite nebudú páčiť. Je to môj vlastný výmysel,“ zasmiala sa Rozália a nesmelo si prehodila strapatý hnedý cop. Odokryla plachtu a pred nimi zrazu stáli krásne modré šaty s bielou čipkou a žltými trblietkami. Úžas pohltil celú miestnosť.
„Tak toto sú šaty vhodné na kráľovský ples,“ odvetila dievčina a dala si dole kapucňu. Pred Rozáliou zrazu stála samotná princezná Elvíra zo zámku. „Ona sa určite zahalila, aby ju v dedine nik nespoznal,“ pomyslela si mladá krajčírka.
„Princezná,“ poklonila sa jej Rozália, „naozaj sa vám páčia moje šaty?“ spýtala sa jej dojato. Princezná v jej krajčírstve a chce aj jej zvláštne šaty? To musí byť nejaký zázrak.
„Sú to tie najkrajšie šaty, aké som kedy videla. Zaplatím ti za ne desať zlatých mincí. A budem ti platiť aj každý mesiac, keď mi budeš šiť takéto krásne šaty,“ odvetila princezná. Rozália neveriacky hľadela do jej očí. Toľko koruniek za jej šaty?
„Samozrejme, princezná!“ odvetila prekvapene mladá krajčírka. Princezná sa poklonila, zaplatila za krásne šaty a putovala s nimi až do zámku. Mama krajčírka od úžasu nevydala ani hlásku.
A tak aj bolo. Chýry o krásnych šatách na bále sa rozšírili po celom okolí a Rozália mala práce a práce. Jej mama už konečne pochopila, aký talent sa v jej dcére skrýva. A tak mladá krajčírka šila šaty nielen pre princeznú, ale i pre celé okolie, ktoré už nechcelo len fádne sivé farby, ale i troška farieb. A tak sa Rozália cítila konečne pochopená a z nej a mladej princeznej sa stali skvelé priateľky.
