Bol raz jeden les, v ktorom žil zlý čarodejník menom Zoro. Čarodejník žil v lese, vysoko na kopci, odkiaľ mal výhľad na celý les i na neďaleký zámok. Všetci ľudia v zámku a v dedinách v okolí sa ho báli a do lesa nechodili. Rád miešal rôzne elixíry či posielal búrku na neďaleký zámok. Aspoň to sa o ňom vravievalo. Všetci sa ho báli.
Jedného dňa sa však k jeho chalupe na hore zatúlal mladý chlapec. Bol to Jakub, ktorý chýry o čarodejníkovi síce počul, no nevedel, či sú pravdivé. Chlapec bol z rúbania dreva v lese unavený a do dediny to bolo ďaleko a biely mesiac sa už predieral pomedzi stromy. A tak zaklopal na chalúpku, v ktorej sa svietilo. Netušil však, že práve táto chalúpka patrí zlému čarodejníkovi Zorovi.
„Klop, klop,“ ozvalo sa spoza starých drevených dverí. Čarodejník Zoro sedel práve pri svojom krbe, na sebe mal zelený plášť a neveriacky hľadel na dvere. Mladý Jakub stál za dverami a čakal, či sa niekto objaví. Dvere sa otvorili a pred ním zrazu stál vysoký čarodejník v zelenom plášti. Nebol však strašidelný, ba ani škaredý, ako o ňom chýry kolovali.
„Dobrý večer, chcel by som poprosiť o nocľah na túto chladnú noc,“ povedal chlapec nesmelo. Čarodejník Zoro naňho prekvapene hľadel. Bol zvyknutý, že sa ho každý bojí a od jeho chalúpky každý uteká, kade ľahšie. No tento chlapec stál pred ním bez meča či inej zbroje a slušne ho poprosil o nocľah.
„Ty sa ma nebojíš? Veď ja som ten ‘hrozivý’ čarodejník Zoro,“ spýtal sa ho Zoro váhavým hlasom. No Jakub sa len nesmelo usmial a pokýval hlavou. „Nie, nebojím,“ odvetil milo. Nemal strach. Počul chýry, to áno, ale pravdu nevidel na vlastné oči, tak im radšej neveril. Čarodejníkovi myklo kútikmi úst. Už celé roky ho nikto neoslovil tak pokojne.
„Tak poď ďalej, práve som si uvaril čaj,“ povedal milým hlasom a pustil Jakuba do chalúpky. Vnútri bolo teplo a voňalo to bylinkami. Pred krbom ležal malý Zorov psík Dorko. Čarodejník nalial z čaju mladému Jakubovi na zahriatie a sadli si spolu pred krb. Chlapec pohladil veselého psíka a pustili sa do rozprávania.
„Hovoria sa o vás chýry, že miešate zlé elixíry či posielate búrku na zámok,“ povedal chlapec a odpil si z čaju. Veru lepší čaj nikdy predtým nepil! Zoro si smutne povzdychol. „To sú len chýry. Nie je to však pravda. Kedysi, keď sa spustila silná búrka, ľudia si mysleli, že som ju poslal ja. A keď videli moje elixíry, mysleli si, že sú zlé. No v skutočnosti nimi len liečim zvieratá v lese či pomáham stromom, keď sú choré. Keď je jeleň chorý, dám mu kvapku, aby sa uzdravil. Keď má vtáčik zlomené krídlo, dám ho rýchlejšie dokopy, aby mohol opäť lietať,“ povedal mu Zoro svoj príbeh. Jakub ho neveriacky počúval.
„Takže vy nie ste čarodejník?“ spýtal sa ho prekvapene. „Nie, nie som. Som len muž, ktorý rád žije sám v prírode, a práve preto o mne vznikli tieto nepravdivé chýry,“ pousmial sa Zoro. Chlapec prenocoval v teplej chalúpke a ráno sa so Zorom a jeho psíkom rozlúčil. Dal mu však sľub. Jakub sa rozhodol, že napraví jeho povesť a porozpráva ľuďom o tom, aký skutočne je, a tak sa vydal hlásiť do sveta novinky.
Keď sa Jakub vrátil do dediny, vyrozprával, že čarodejník Zoro nie je zlý, ale naopak. Nielenže mu dal nocľah, ale i pomáha prírode a zvieratkám. Ľudia najprv neverili, no keď začali vidieť zdravé zvieratá a počuli aj ďalšie svedectvá, pochopili, že chýry o ňom neboli pravdivé. Odvtedy sa už lesom nešíril strach, ale pokoj a zvedavosť. A Zoro bol rád, že sa ho konečne ľudia nebáli, a preto už nepomáhal svojimi liečivými elixírmi len zvieratkám, ale i ľuďom, ktorí si postupne získali späť jeho dôveru.
A tak Zoro nemal priateľov len vo svojom psíkovi či vo zvieratkách v lese, ale konečne aj v ľuďoch.
