Bol raz jeden veselý hnedý psík, ktorý žil v malom meste so svojím pánom. Miloval dlhé prechádzky, aportovanie či zdriemnutie si na slnku na svojej záhrade. Bola však jedna vec, ktorú veselý Maxo naozaj nemal rád — a to boli mačky.
Vždy, keď mačka prešla po jeho záhradnom plote alebo sa len premávala okolo jeho pozemku a provokovala ho mňukaním, Maxo hlasno štekal, aby ju odplašil. A veru, to sa mu vždy aj podarilo.
Bolo sobotné popoludnie a Maxo sa so svojím majiteľom vybrali do neďalekého parku. Jeseň už pomaly klopala na dvere a park sa premieňal na krásne oranžové kráľovstvo. Maxo to tam miloval. Boli tam vysoké stromy, čerstvý vzduch a niekedy tam natrafil aj na svojich psích kamošov, ktorých mohol pozdraviť. Dnes tam však veľa ľudí nebolo, a tak si veselo bežal po zelenej tráve posiatej popadaným lístím, hravo vrtel chvostom a s radosťou naháňal a nosil pánovi svoju obľúbenú modrú loptičku.
Keď vtom sa zrazu ozval hlasný „šplech“ a zároveň aj akýsi krik o pomoc a piskot. Max nastražil uši a spolu so svojím pánom bežal na pomoc. Keď nasledovali zvuk, našli pri jazere stáť malé uplakané dievčatko.
„Moja mačička spadla do vody!“ vzlykala dievčina, ukazujúc na jazero, a tískala sa k svojej maminke. Drobné červené mačiatko bezmocne špliechalo a nedokázalo vyliezť zo studeného jazierka. Maxov majiteľ sa zamyslel. „Voda je studená… Ako ju len vyberiem z vody?“ spýtal sa váhavo a pozrel sa na svojho verného psíka. Vedel predsa, že Maxo mačky nemá rád.
Psík však videl obavy v očiach svojho pána a slzy dievčatka ho prinútili konať. „Nemám rád mačky, no musím pomôcť. Iný psík tu nie je a ja jediný sa studenej vody nebojím!“ zahafkal si pre seba psík a statočne skočil do vody. Rýchlo doplával k vystrašenému červenému mačiatku, jemne ho chytil do papule a odplával späť k brehu.
Dievčatko radostne zapišťalo a zobralo mačičku do náručia, aby ju zahrialo. „Si môj hrdina! Ďakujem za záchranu!“ zvolalo dievčatko, pohladilo Maxíka a mačička ďakovne zamňaukala. Maxo sa striasol z vody a zavrtel chvostom. Psík hlasno zaštekal a veselo sa otočil na svojho majiteľa. Ten ho láskavo pochválil a pohladil. „Som na teba pyšný, Maxík!“ povedal mu.
Tieto slová zahriali psíka pri srdci tak ako aj pohľad na šťastné dievčatko. Síce Maxo mačky v obľube stále nemal, no naučil sa, že si zvieratká musia pomáhať. A tak od toho dňa už na mačky neštekal a cítil sa statočne ako nikdy predtým.
