Kde bolo, tam bolo, bol raz jeden malý chlapček menom Samko.
Okrem školy, naháňania sa s kamarátmi či hrania videohier bola ešte jedna vec, ktorú mal Samko rád – od malička hrával na klavíri. Bola to jeho záľuba, no niekedy sa mu na hodiny klavíra veru nechcelo.
Hnedovlasý chlapček mal však pred sebou veľký deň. Čakalo ho divadelné predstavenie, na ktorom mal zahrať na klavíri. Deň vystúpenia sa blížil a Samko každý deň trénoval. Cvičil doma na svojom klavíri, ale aj na hodinách s milou pani Milkou.
„Stále nie som taký dobrý,“ hovoril si Samko a podceňoval sa. Neveril si, že to zvládne.
„Vieš to výborne a si šikovný aj usilovný, len si musíš viac veriť,“ vysvetľovala mu pani učiteľka Milka a trénovali ďalej.
Avšak chlapček sa stále bál, že nie je dosť dobrý, že sa na predstavení strápni a všetci sa mu budú smiať.
Nastal deň vystúpenia. Maminka práve upravovala synčekovi kravatu.
„Zvládneš to. Pozeraj sa na klavír a hraj tak krásne ako doma. Na hľadisko zabudni,“ povedala mu s úsmevom mama, pohladila ho a odišla si sadnúť medzi divákov.
Samko tam len nesmelo stál a v hlave si opakoval: „Určite to pokazím.“
Zaznel potlesk a dievčatko, ktoré práve dospievalo, prešlo okolo neho.
„Keď sa bojíš, zavri si oči a predstav si, že hráš pre smiešne zvieratká – mne to pomáha,“ poradilo mu s úsmevom. „Ja som si v hľadisku predstavila smiešnu opicu či dvojhlavú žirafu a spievala som ako doma!“ povedala veselo.
A tak prišiel Samko na rad. Jeho prvé veľké predstavenie.
Nesmelo prešľapoval, poklonil sa publiku a posadil sa za klavír. Pozrel sa do hľadiska a zrazu ho vystrašilo množstvo zvedavých tvárí.
„Keď nič nezahrám, strápnim sa ešte viac,“ pomyslel si.
A vtom si spomenul na slová dievčatka aj rady od mamy a pani učiteľky Milky. Zavrel oči a predstavil si, že v hľadisku sedia smiešne zvieratká. Položil ručičky na klavír a začal hrať.
Hudba sa niesla celým divadlom. Melódia naplnila sálu a všetci bez slova počúvali krásnu hudbu. Hral ako doma… a ešte lepšie!
A zrazu bolo po všetkom. Samko otvoril oči. Všetci tlieskali a jasali. Maminka bola dojatá a utierala si slzy, ocko držal kameru a babička tlieskala jedna radosť.
Samko ani sám nevedel, ako to dokázal – no zvládol to. Poklonil sa publiku a bol na seba hrdý. Uvedomil si, že je normálne mať trému a strach, ale treba veriť sebe aj dobrým radám od iných.
Naučil sa, že keď niečo robíš, máš to rozvíjať ďalej a veriť si.
A možno mu aj naozaj pomohla rada kamarátky – predstaviť si, že v hľadisku sedia len samé zvieratká.
Možno táto smiešna rada pomôže aj vám, milé detičky, pred nejakým vystúpením či skúškou, ktorú potom hravo zvládnete.
Veľa šťastia!
