Bol letný, slnečný deň a v malej dedinke skrytej medzi horami sa vybral Jakubko do práce. Slúžil pre jednu čarodejnicu, ktorá mu dobre platila. Každý deň mal poliať jej záhradu s bylinkami a potom vymiesť všetky kúty v izbách – až na jednu.
Tam mal Jakub prísne zakázané vojsť. Neraz ho lákalo do komnaty nakuknúť, no bál sa, že by ho čarodejnica prekliala. A tak každý deň prišiel, povymetal, čo mal, niekedy ešte pomohol čarodejnici drevo nanosiť alebo pec naklásť, aby dostal pár drobných navyše, a potom sa pobral domov.
Prišiel však jeden deň, keď Jakub ostal v dome čarodejnice celkom sám. Nechala mu len odkaz, že išla zbierať vzácne byliny a nevie, kedy sa vráti. Jakub teda začal vymetať izby a keď stál v blízkosti tej, do ktorej nesmel, priložil ucho k dverám. Zdalo sa mu, že započul nejaký šuchot. Žeby tam čarodejnica chovala nejakú strašidelnú obludu? Zvedavosť mu nedala a s presvedčením, že čarodejnica teraz nie je doma, pootvoril dvere do komnaty.
„Jakub! Ty nezbedník! Nehovorila som, že do tej izby nesmieš?“ zjavil sa za jeho chrbtom nahnevaný hlas čarodejnice, ktorá vystrela varovne prst. Jakub rýchlo zabuchol dvere a ľutoval, že tam nakukol. Videl tam sedieť smutne pri okne mladú ženu, ani nevedel prečo.
„Veru, za trest nech tvoje nohy tancujú už večne! Nech ťa bolia tak, že prídeš o milosť prosiť!“ riekla čarodejnica a buchla palicou.
A ozaj – ako povedala, tak sa stalo. Jakub bol zrazu doma a jeho nohy sa nevedeli zastaviť. Tri dni a tri noci vkuse len tancoval, hopkal a nemohol sa zastaviť. Celý unavený a zúfalý sa teda pobral čarodejnicu odprosiť a požiadať ju, aby ho odkliala. Tancujúc prešiel cez dedinu až do jej domu. Zaklopal na dvere a po chvíli vošiel dovnútra.
Hneď zbadal čarodejnicu, ako sa vyhrieva pri krbe, a riekol:
„Babka drahá, odpusť mi, prosím. Aj na kolenách by som ťa prosil, no tancovať neviem prestať. Nemal som sa dívať do komnaty, keď si mi to zakázala. Bol som hlupák a mrzí ma to. Prosím, pomôž mi, aby som už netancoval. Som unavený a celé telo ma bolí.“
Čarodejnica sa pousmiala. „No, Jakubko, odpustiť ti odpustím, avšak kliatbu vieš prelomiť len ty sám.“
„Urobím čokoľvek,“ povedal Jakub a zúfalo čakal, ako má tú kliatbu prelomiť.
„Videl si tú devu v komnate. Tá od ranného detstva nemá hlas. Daruj jej ten svoj a prestaneš tancovať. Pre zrušenie kliatby musíš niečo obetovať,“ povedala čarodejnica.
Jakubko sa zľakol. Už nevládal ďalej tancovať, no vydesilo ho, že by už nikdy neprehovoril. Ľutoval však aj mladú dievčinu v komnate, a tak napokon povedal: „Dobre. Dám jej svoj hlas.“
A tak sa aj stalo. Jakub v tom momente prestal tancovať, avšak už nevedel vydať ani hlásku, ani poďakovať. Z komnaty však vybehla natešená dievčina, ktorá sa poďakovala Jakubovi a prisľúbila mu svoju ruku.
Jakub napokon nikdy neľutoval deň, keď nakukol do tej komnaty. Vďaka tomu našiel krásnu ženu, ktorá sa stala jeho nevestou. Onedlho mali spolu aj dvoch krásnych synov a vďaka Jakubovej zvedavosti spolu žili šťastne, kým nepomreli.
