V jednej rozprávkovej krajine práve nebol žiadny čarodejník dosť zlý na to, aby sa mu chcelo unášať a zaklínať princezné, a ani žiadny drak taký hladný, aby chcel jesť princezné a rytierov. Všetky čarodejnice tu boli na čarovanie veľmi lenivé. A tak v tom kráľovstve bola strašná nuda. Jedného dňa kráľ vymyslel pre svojich poddaných trochu zábavy.
„Milí poddaní, vyhlasujem preteky po našom kráľovstve! Každý, kto má nejaký dopravný prostriedok, nech príde k môjmu zámku presne na poludnie,“ vyhlásil kráľ.
Od čarodejníka z hôr si nechal vyčarovať nádherné terénne auto a pripravil sa na štart, kým nedorazia ďalšie rozprávkové postavičky.
Netrebalo to ani dlho a už sa začali schádzať pretekári. Zišlo sa ich dokopy desať. V kráľovstve bola taká nuda, že každý, kto počul, že sa tu konečne niečo deje, hneď sa hrnul buď medzi účastníkov, alebo aspoň medzi divákov.
Ako druhá, hneď po kráľovi, dorazila princezná Maja na kolobežke. Tretí sa prihnal rytier Pľuzgier na koni. Štvrtý dorazil čarodejník na motorke. Občas sa ozval výstrel, keď mu vystrelilo z výfuku. Už dávno nečaroval, tak tá motorka nebola úplne ono. Snáď závod zvládne. Ako piaty pretekár sa prihlásil vodník Bleduľa na kolieskových korčuliach.
A keďže záujem o preteky bol veľký, dorazila šiesta pretekárka – dievčatko v červenej čiapočke na vlkovi. Áno, hádate správne, bola to Karkulka. Hneď po nej prišla baba Jaga a všetkým ukazovala svoj úžasný vozík ťahaný šiestimi čiernymi mačkami. Ale ôsma pretekárka, dobrá víla, jej voz úplne zatienila svojím kočiarom z tekvice, ktorý ťahali dvaja bieli koníci. Snáď do polnoci pretek odjazdia, inak jej kúzlo pominie a kočiar bude tekvica a kone budú myši.
Zrazu sa ozvalo dunenie motora. Medzi pretekárov dorazila štvorkolka a na nej čert.
Ale počkať! To máme len deväť pretekárov? Kde je ten desiaty? O chvíľku sa došuchtal hlúpy Jano na lyžiach. Išlo mu to ťažko, pretože nebol sneh. A bez snehu lyže, ako vieme, nejdú.
Nuž ale pretekári sú pripravení a preteky môžu začať! Kráľovskí sluhovia odštartovali preteky a všetkých desať pretekárov sa rozbehlo vpred. Ale vodník Bleduľa dostal hneď v zákrute pod zámkom na kolieskových korčuliach šmyk, ulomil si koliesko a skončil na zadku rovno na chodníku pred cukrárňou. Tým preňho preteky skončili, a tak si išiel dať aspoň koláčik.
V pretekoch zostalo deväť pretekárov. Tí vyšli z mesta a rútili sa lesom. Na čele sa hnal čert na čertovskej štvorkolke tak zbesilo, že za ním zostávala rozrytá cesta. Kráľ v tereniaku sa držal tesne za ním. Za nimi sa hnal čarodejník na motorke. Ani dobrá víla nezaostávala a práve predbiehala Karkulku na vlkovi.
„Pridaj, vlk, predbiehajú nás,“ volala Karkulka.
„Robím, čo môžem,“ zavrčal vlk.
Mal čo robiť, pretože sa im na chvost začal lepiť rytier Pľuzgier na koni. Práve predbehol babu Jagu a splašil jej mačky. Tie zastali a kým ich ježibaba stihla upokojiť, rozutekali sa jej po lese. Tým sa pre babu Jagu preteky skončili. Ešte nenašla ani jednu mačku, keď ju obiehala princezná na kolobežke. Kde ale zostal Jano na lyžiach? Ešte sa ani nedostal k lesu. Zatiaľ ešte drel lyžami po mestských cestách, kde zamával do okna cukrárne vodníkovi, ktorý do seba ládoval venček.
Z lesa viedli preteky po brehu medzi dvoma rybníkmi a lúkou. Štvorkolka s čertom hučala tak, že sa ryby v rybníku roztriasli. Za ňou sa hnalo auto s kráľom. Čarodejník na motorke však dostal šmyk a vletel do rybníka. Stále sa nevzdával a snažil sa vytiahnuť motorku z vody na cestu, keď ho predbehla dobrá víla.
„Hej, nemôžeš mi splniť želanie a vytiahnuť mi motorku z vody?“ kričal na ňu čarodejník.
„Kúzliť vieš, strýčko, aj sám,“ smiala sa dobrá víla a mávla mu.
„No jasné, vlastne,“ ťukol sa čarodejník do čela a začal mávať rukami, aby vytiahol motorku z vody na cestu.
Ešte nebol hotový, keď tade prebehol vlk s Karkulkou, keď tade preklusal rytier na koni a keď tade prešla princezná na kolobežke.
„Konečne na ceste,“ pochválil sa čarodejník, nasadol na motorku, ale čo to? Namiesto motora to šťuklo a nič. Na vodu motorky nejazdia a táto sa z rybníka poriadne napila. Toto len tak čarodejník neopraví a kúzlo na vysušenie motorky v hneve zabudol. Tým pre neho preteky skončili. A kde zostal Janko? Janko sa konečne na lyžiach došuchotal do lesa. Takže v pretekoch zostáva sedem pretekárov.
Za lúkou čakal na pretekárov strmý kopec do skál, kde býval drak. Čertovi na jeho štvorkolke to problém nerobilo. Ani kráľ v terénnom aute nemal problém prekonať strmý kopec. Kone to už také jednoduché nemali, no dobrá víla mávla prútikom, pričarovala im diamantové podkovy a kopec vyšli.
„Ja končím,“ zafučal vlk pod kopcom. Ďalej už bežať nemohol, bol príliš unavený. A keď videl ten kopec, prešla ho chuť ďalej súťažiť. Spolu s Karkulkou sledoval, ako sa bude dariť rytierovi na koni. Ten však nemal diamantové podkovy, a tak zostal pod kopcom spolu s nimi. Princezná si poradila ľahko. Prehodila si kolobežku cez plece a vyšla kopec pešo. Kopec teda vyradil hneď dvoch pretekárov. Alebo vari troch? Kde je ten Jano? Ale jasné, už vychádza z lesa k rybníku a tráva sa mu zamotáva okolo lyží. Mal by si pohnúť.
Na piatich pretekárov čakal strmý kopec dole do dedinky. Čert išiel ako diabol, takže v dedinke nestihol zabrzdiť do zákruty. Vošiel do humna a zapichol sa aj so štvorkolkou do sena. Sedliak ho ešte stihol švihnúť metlou za to, že mu zrúcal polovicu humna.
Kráľ z toho mal ohromnú radosť, lebo bol konečne prvý, ako sa na kráľa patrí. Ale dlho si to neužíval. Dobrá víla mu bola v pätách. Jej kone boli úžasne rýchle. Aj princezná dohnala mezeru, na kolobežke to z kopca išlo samo. Len ten Janko. Kde sa zase motá? Je to dobré, nespadol do rybníka. Teraz si hodil lyže na ramená a šplhá sa s nimi do kopca. Takže máme štyroch pretekárov. Kto asi vyhrá?
Za dedinou sa cesta stáčala späť do mesta. Viedla ale cez húpací most, ktorý kedysi dávno postavil kráľov dedko ako skratku cez močiar. Kráľ dobre vedel, že musí spomaliť, inak auto z mosta spadne. Dobrá víla to využila a hnala kone ako splašené. To sa jej vypomstilo. Medzi drevenými trámami mosta jej uviazlo koleso koča a odlomilo sa.
„To opravím, to opravím,“ hundrala víla a snažila sa vymyslieť kúzlo, ktoré by vedelo opraviť koleso.
„Nazdar, víla, chceš pomôcť?“ volala princezná, keď prechádzala na kolobežke.
„Ďakujem, princezná, ale asi už uznám porážku. Možno budem mať viac šťastia nabudúce,“ povedala víla.
A kde sa zase túla ten Janko?! Je na vŕšku kopca a práve sa lyžuje po skale dolu. Má šťastie, skala je tam hladká, a tak mu to ide. Schádza rýchlo do dedinky, kde šúcha nohami po ceste, aby bol čo najrýchlejšie pri moste.
Traja pretekári sa rútia ďalej. Už sa blíži cieľová rovinka. Kráľ si už predstavoval, ako dostane medailu za prvé miesto, až úplne zabudol dávať pozor na cestu a zahučal s autom do kríkov. Kolesá mu zostali visieť na konári vo vzduchu, takže nemohol vyjsť.
„No teda, to je malér! Už som to mal vo vrecku,“ hneval sa a pobehoval okolo svojho autíčka.
„Naskoč, kráľovský otec. Kolobežka je dosť veľká pre oboch, pomôžeš mi sa odrážať, som už celá unavená,“ volala princezná, počkala, kým kráľ naskočí k nej na kolobežku, a spolu uháňali cieľovou rovinkou do cieľa.
„Sláva! Sláva!“ volali ľudia, keď princezná dorazila ako prvá a ako jediná do cieľa. „Princeznej patrí medaila!“
Ale moment! Jediná? Kdeže. Na trati zostal ešte jeden pretekár. Práve sa na lyžiach šuchtal cez most a mieril k cieľovej rovinke. Teda, rútil sa asi ako šesťsto slimákov na úteku.
A tak, keď už slnko klesalo k západu, Jano konečne dorazil do cieľa. Ľudia sa však už rozišli, kto by len čakal na nejakého trubiroha, ktorý si v lete zvolí na preteky namiesto dopravného prostriedku snehové lyže. Napriek tomu na druhý deň dostal od kráľa aspoň malú medailu za vytrvalosť. To sa len tak nevidí, aby niekto dokázal prekonať toľko prekážok na lyžiach v lete a nevzdal sa.
