„Fííí! Jupííí! Fííí!!!“ ozývalo sa na zasneženom kopci. Bola noc. Tma ako vo vreci. Všade úplné ticho. Len zo svahu, na ktorom sa cez deň sánkovali deti, doznievalo niečie šantenie a radosť. Blízko kopca býval Teo. Čiernovlasý chlapec s čiernymi očami a žiarivým úsmevom. V tú noc tiež počul z kopca ten krik .
Postavil sa k oknu a pozeral do tmy. „Čo to môže byť? Teraz v noci? Kto môže byť tak neskoro večer vonku?“ pýtal sa sám seba a snažil sa rozpoznať, čo sa to tam vonku deje. Čoskoro sa to ukázalo. Na kopci boli zimní škriatkovia. Jeden stál hore na kopci a fúkal dole zamrznutú námrazu. Druhý sa rozbiehal a šmýkal sa po zadku zo svahu až dole. Potom sa zase vymenili. Teo pozeral a neveril vlastným očiam. Nikdy nič podobné nevidel.
Pomaly otvoril okno a ticho do tej tmy zavolal: „Haló! Malí mužíčkovia! Poďte na chvíľu sem za mnou k oknu. Ktože ste?“ „Počuješ to? Vraj ktože sme? To je teda otázka. Vraj malí mužíčkovia. To nás teda urazilo. My sme veľkí a nie mužíčkovia, ale škriatkovia. Zimní škriatkovia. Chodíme von v noci, keď už deti spia. Pripravujeme im kopec na sánkovanie. Fúkame im tam námrazu a vytvárame im tú najlepšiu šmykľavku. A ako to, že ty ešte nespíš?“ spýtali sa zimní škriatkovia.
„No, ja… nemôžem spať. Nejde mi to. A tak sa pozerám z okna,“ vysvetlil Teo. „Nejde spať, nejde. To nie je dobré. Potrebuješ spať. A vieš, prečo ti to nejde?“ vypytovali sa zimní škriatkovia. „Neviem. Možno sa bojím. Možno je tu príliš veľká tma. A keď sa pozerám von z okna, je tam veľa svetielok, to sa potom tak nebojím. A ešte keď vidím vás, ako krásne svietite svojou ľadovou žiarou a šantíte, už sa vôbec nebojím,“ pokúšal sa to vysvetliť Teo.
„Aha, aha. Dobre teda. Tak teraz si choď ľahnúť. Spať potrebuješ, aby si vyrástol a mal dosť sily. Zavri okno a šup do postele. A svoj strach nechaj na nás,“ povedali škriatkovia a počkali, až si Teo ľahne. Potom sa postavili na zasnežený parapet. Jeden škriatok fúkol ľadovú námrazu na okno a druhý svojimi prstami začal maľovať.
Teo len pozeral z postele, čo to škriatkovia robia. Bola to nádhera. Na okne sa začal rysovať obrázok. Žiarivý ľadový prach, ktorý škriatok rozfúkal, jemne osvetlil celú izbu. Po chvíli na okennej tabuli strieborne svietil obrázok. Teo už nemal v izbičke takú tmu a pokojne zaspal.
Škriatkovia ešte celú zimu chodili Tea kontrolovať a občas mu zas niečo ľadovo namaľovali na okno. A chlapec bol rád, že sa naučil rýchlo zaspávať a že našiel kamarátov, ktorí mu pomohli. Každú zimu sa na nich tešil.
