Podľa motívov talianskej národnej rozprávky
V jednom domčeku žili tri mladice. Jedna mala šesťdesiatsedem rokov, druhá mala sedemdesiatpäť a tá tretia mala deväťdesiatštyri. Ich domček mal balkónik, odkiaľ všetky tri pozorovali, ako chodia ľudia po ulici a čo sa v meste deje.
Jedného dňa tá najstaršia, Klementína, uvidela, ako okolo ide krásny mladík, a z balkónika odhodila vreckovku. Mladík vreckovku zdvihol, privoňal k nej a povedal si:
„Takú krásnu a voňavú vreckovku tu mohla stratiť len krásna a mladá dievčina.“
Mládenec sa rozhliadal, uvidel balkónik, ale nikde nikoho. Prišiel teda k domu a zaklopal na dvere. Otvorila mu jedna zo sestier.
„Dobrý deň, býva v tomto dome nejaká žena?“ opýtal sa mladík.
„Ale isteže. A dokonca tri,“ povedala babka.
„Chcel by som vidieť tú, ktorá stratila túto vreckovku,“ požiadal mladík.
„To nejde,“ odpovedala starenka. „V tomto dome máme taký zvyk, že kým sa dievča nevydá, nesmie ju nikto vidieť.“
Lenže mladík stále myslel na to, aká krásna dievčina to asi musí byť, že bol z tých predstáv taký popletený, až vyhŕkol: „Keď je to tak, tak ja si ju vezmem. Nevadí, že som ju nevidel. Teraz idem k rodičom a poviem im, že sa budem ženiť s krásnym mladým dievčaťom, ktorému patrí táto vreckovka.“
A tak šiel mládenec domov a začal to rozprávať mame kráľovnej. On to bol totiž mladý princ. Matka ho vypočula, ale krútila nad tým hlavou.
„Môj drahý syn, dobre si to ešte rozmysli. Veď si ju nevidel. Čo ak ťa oklamali?“
„Už som dal svoje slovo. A slovo princa sa musí dodržať,“ odpovedal mladenec.
Nedalo mu to a vrátil sa k domu svojej budúcej nevesty. Keď zaklopal, zasa mu prišla otvoriť tá starena, s ktorou hovoril predtým.
„Povedzte mi, prosím, ste vy babička mojej vyvolenej?“ pýtal sa princ.
„No samozrejme. Som jej babička.“
„Babička, nechajte sa prosím uprosiť, ukážte mi aspoň jeden prštek tej dievčiny,“ prosil princ.
„To teraz nemôžem. Ale príďte zajtra.“
Mládenec sa rozlúčil s babičkou a odišiel. Celú noc nemohol spať, ako sa tešil, že uvidí prst svojej krásnej nevesty. Medzitým tri stareny vyrábali z rukavice a umelého nechtu falošný prst.
Krátko po svitaní bol mladý princ pri dome a netrpezlivo klopal na dvere.
„Pani, tak som tu,“ povedal starene, keď prišla otvoriť. „Chcem vidieť prst svojej nevesty.“
„Pozrite sa sem, z tejto kľúčovej dierky o chvíľu nevesta prst vystrčí.“
A skutočne sa z kľúčovej dierky vynoril veľmi krásny prst. Mladý princ ho pobozkal a navliekol naň prsteň. Bol z toho celý taký natešený, že povedal: „Babička, chcem sa oženiť čo najskôr. Vystrojím svadbu hneď zajtra, čo vy na to?“
„Veď čo vám bráni, mladý pán?“
„Výborne, zajtra sa žením,“ radoval sa princ a hneď dal vystrojiť hostinu a pripravovať svadbu.
V ten deň dve stareny priviedli nevestu zahalenú tromi závojmi.
„A pamätajte si,“ hovorili stareny, „že nevestu môžete uvidieť až po svadbe po západe slnka.“
Svadba sa teda konala, princ si vzal dievča pod závojmi za ženu. Nemohol sa dočkať, kedy príde večer a kedy bude s nevestou sám. Lenže stareny nevestu odprevadili až do spálne, tam ju prezliekli do nočnej košele a zahrabali pod periny. Potom odišli, ale povyhasínali všetky sviece.
Novopečený kráľ však nebol hlúpy. Vzal si so sebou do vrecka sviečku. Zapálil ju a zrazu ostal ako obarený – pred ním v posteli ležala stará vráskavá baba!
Keď kráľ konečne rozohnal svoje prvotné prekvapenie, zmocnila sa ho strašná zlosť, že ho stareny tak dopálili. Chytil nevestu, vytiahol ju z postele a vyhodil ju z okna.
Pod oknom bola našťastie pergola, takže sa babka zachytila nočnou košeľou o drevený trám a ostala tam visieť.
V tom čase šli zámockou záhradou tri dobré víly. Keď prechádzali okolo pergoly, uvideli, ako na nej visí babka v nočnej košeli. Chytil ich taký záchvat smiechu, že sa až prehýbali, kým ich nezačalo pichať v bokoch.
„Tak, dievčatá,“ povedala jedna víla, keď sa už dosť nasmiala, „keď sme sa na jej účet tak pobavili, mali by sme sa jej nejako odvďačiť.“
„To je pravda, odmeníme sa jej,“ súhlasila druhá a dodala: „Čáry-máry, nech je z teba tá najkrajšia mladá dievčina, akú kedy oči videli.“
„Čáry-máry, nech máš dobrého a pekného ženícha, ktorý ťa bude mať rád.“
„Čáry-máry, nech si po celý život veľkou paňou.“
A tri víly odišli.
Keď vyšlo slnko, kráľ sa zobudil a spomenul si, čo v noci v návale zlosti urobil. Otvoril okno, aby sa uistil, že to bol len zlý sen. Ale čo nevidel?! Na pergole sedela prekrásna mladá dievčina.
„Čo som to urobil?!“ bedákal kráľ, až si skoro trhal vlasy z hlavy a narýchlo premýšľal, ako dievča vytiahnuť späť. Nakoniec siahol po plachte, hodil ju dievčaťu, aby sa zachytila, a vytiahol ju k sebe. Prosil ju, aby mu odpustila, že ju vyhodil z okna. A nevesta mu to rada odpustila. Teraz spolu mohli byť šťastní.
Zvyšné dve babky odišli späť do domčeka, kde závistlivo čakali, či tade nepôjde ďalší mladý princ. Kto vie, možno sa dočkali. Vieme len to, že naša nevesta zostala na zámku s mladým kráľom a boli spolu šťastní.
