V jednom domčeku bývali dvaja škriatkovia, Rampy a Dampy. A tých dvoch vôbec nebavilo po sebe upratovať. Všetko to začalo prvým odhodeným obalom od sušienky.
„Mne sa to vôbec nechce zdvíhať, Dampy,“ hovorí škriatok Rampy.
„Tak to tam nechaj. Aspoň nebudeme musieť stále chodiť vynášať kôš,“ odpovedal na to Dampy. Práve dojedal banán, tak šupku hodil za seba. Tiež na zem.
A takto to robili so všetkým. Čokoľvek rozbalili, hodili za seba a nechali to povaľovať na podlahe. Keby aspoň išlo len o obaly. Lenže oni na zem hádzali aj nedojedené jedlo, servítky, ktorými si utreli ústa, aj posmrkané papierové vreckovky.
Určite si viete predstaviť, ako príšerne to v ich domčeku po pár dňoch vyzeralo a strašne zapáchalo. Škriatkovia sa už brodili odpadkami po pás, nemali ani miesto, kde by sa mohli hrať. Všade bol samý neporiadok. Ale im to stále ešte nevadilo. Domov si zobrali hrablo, ktorým sa v zime odhŕňa sneh. Tam, kde potrebovali miesto, jednoducho ten neporiadok odhrnuli.
O týždeň už bolo odpadu všade po krk. Navyše Rampy a Dampy prestali umývať aj riad, takže sa oň zakopávali. Pod nánosom neporiadku ho na podlahe vôbec nevideli. Že nemali z čoho jesť, to ich netrápilo. Jedli samé sladkosti a na riad nemuseli myslieť. A ešte si pri tom spievali a chechtali sa tomu:
„Skončili sme, jasná správa,
riad už nemáme kam dávať.
Kam sa pozriem, samý bordel mám!“
Ďalší týždeň už škriatkovia nevideli z okien nič. Predierali sa neporiadkom, ktorým bol domček napchatý až po plafón. Všade to páchlo ako v smetiaku. Škriatkovia dokonca chodili nahí, lebo už ani neprali prádlo. Špinavé hádzali na zem a čisté im už došlo. A tu to zrazu škriatkom konečne začalo vadiť.
„Dampy! Kde si? Ja ťa nevidím!“
„Tu som, Rampy, napravo od vrecúšok so zvyškami čipsov a naľavo od pohára s plesnivým mliekom. A kde si ty? V kuchyni?“
„Nie, nie, zakopol som sa o pripálený hrniec so zemiakmi v kúpeľni. Spadol som, ale našťastie do hromady so špinavou bielizňou.“
„Niečo tu strašne smrdí, Dampy.“
„Ale čo by to mohlo byť?“ čudoval sa Rampy.
„Možno moje staré ponožky. Alebo tá pokazená polievka. Alebo sme neumyli záchod. Rampy, mám pocit, že budem chorý, je mi nejako divne,“ povedal Dampy.
Aj mne je zle. Od žalúdka, robí sa mi mdlo. Asi budem vracať. A je mi horúco, určite mám teplotu.“
V tej chvíli, kde sa vzala, tu sa vzala, vypočula ich zúfalstvo dobrá upratovacia víla.
„To ste chorí z toho neporiadku,“ pokarhala ich, len čo sa objavila.
Škriatkovia Rampy a Dampy chceli padnúť na kolená, ale to sa v návale odpadkov robí ťažko. Začali prosiť a bedákať, aby im víla pomohla.
„Dobrá víla, prosím, pomôž nám to napraviť! Veď z toho neporiadku a smradu tu zomrieme,“ prosili škriatkovia.
„Pomôžem vám, ale sľúbite mi, že už budete čistí a budete si po sebe upratovať. Inak vás tu nechám smrdieť v odpadkoch navždy.“
„Sľubujeme, sľubujeme,“ kričali škriatkovia jeden cez druhého.
„Tak teda dobre,“ povedala víla, vytiahla čarovnú utierku, trikrát s ňou mávla doprava, trikrát doľava a potom zvolala: „Neporiadok tam, neporiadok sem, než sa trikrát zatočím, nech je upratané!“
V tej chvíli sa začali diať veci. Odpadky sa vyhadzovali do koša, odkiaľ mizli, lebo inak by sa tam ani všetky nezmestili. Prádlo samo skákalo do práčky, riad sa umýval v dreze, zo skrine vyskočil vysávač a vysával podlahy a za ním sa šmýkal mop a vytieral.
Kým sa víla trikrát otočila, celý domček bol ako zo škatuľky. Všetko sa lesklo čistotou a krásne voňalo, prádlo bolo opraté a uložené v skriniach, riad umytý a na svojom mieste. Napriek tomu…
„Stále tu niečo smrdí,“ zavetril Dampy.
„Choďte sa umyť. Obaja dvaja,“ prikázala víla.
Škriatkovia boli od odpadkov špinaví a páchli, museli každý použiť štyri mydlá, kým neboli úplne čistí. Vykúpaní sa cítili oveľa lepšie, ani im nebolo zle. Potom si sadli ku stolíku, dali si banánik, ale šupku nehodili na zem. Ani jeden. Obaja ju odniesli do koša. Vedeli totiž, že druhýkrát by im víla už nepomohla a z tej špiny by ochoreli. Možno by sa v tých odpadkoch načisto a navždy stratili.
