V jednom domčeku bývalo dievčatko Nikolka a chlapček Paľko. Boli to veľmi milé a veselé deti. Zo všetkého najradšej sa usmievali, tancovali, poskakovali a spievali veselé pesničky. Každý, kto ich videl, sa musel tiež usmievať.
Jedného dňa sa však stalo niečo zvláštne. Prvý si to všimol Paľko.
„Ocko sa dnes nejako mračí, nevšimla si si?” pýtal sa Nikolky.
„Maminka tiež. Asi sa im niečo stalo v práci. Pôjdeme radšej k babičke na záhradu, čo ty na to?”
„Tak dobre. A budeme sa hrať Zajačik v jamôčke.”
Deti došli k babičke na záhradu. Cestou pekne zdravili ľudí z okolia, ale všetci sa mračili. Na pozdrav sotva zabručali, niektorí ani to nie. Nikolka s Paľkom cítili, že sa deje niečo zlé. Toto predsa nie je normálne. A keď videli, že sa mračí aj babička s dedkom, spoznali, že je naozaj zle.
„Prečo sa nikto neusmieva?” čudovala sa Nikolka.
„Neviem. Je to čudné. Ako keby im niekto ukradol úsmev,” povedal Paľko.
Namiesto hry na zajačika sa deti schovali do tieňa pod starý dub.
„Ľudia sa neusmievajú. Ale ten dub má očividne radosť,” ukázala Nikolka na kôru stromu. Niekto do nej vyryl usmievajúceho sa panáčika.
„No jasné, máš pravdu,” zasmial sa Paľko. „Má úsmev od ucha k uchu.”
Na to prešiel prstom po usmievajúcej sa puse na strome.
Zrazu sa kôra stromu prepadla niekam dolu, ako keby sa im otvorili padacie dvere. Nikolka aj Paľko zvedavo nakukli dnu. Kam to asi vedie? Stačil jediný pohľad, chytili sa za ruky a vykročili do otvoru v strome. Na okamih ich obklopila tma taká hustá, že si nevideli ani na špičku nosa. A potom sa pred nimi zrazu objavil nádherný slnečný les voňajúci machom. Na veľkom pni sedel lesný škriatok. Na hlave mal klobúk obrastený machom a špáral sa v nose.
„Dobrý deň,” pozdravili ho Nikolka s Paľkom.
„Šiške zdar,“ zakňučal škriatok a ďalej sa špáral vo veľkom nose malou paličkou.
„Ja som Nikolka, toto je Paľko. Kde to sme?”
„Šiške zdar. Korienok som. Svetluškový les je toto,” zakňučal škriatok a namiesto paličky si strčil do nosa šišku.
Paľko sa začal hlasno smiať, až sa zajakával. Škriatok zdvihol hlavu, aby naňho cez klobúk dobre videl.
„Teba, pozerám, Mračifúz nestretol, čo?” zahuhňal škriatok.
„Kto je Mračifúz?” spýtala sa Nikolka.
„Šiške zdar, ty ho nepoznáš? Čarodejník to je. Kradne radosť vo svete ľudí.”
„Kde ho nájdeme?” vyhŕkol Paľko.
„Býva v jaskyni kúsok odtiaľto. Dovediem vás tam.”
Škriatok Korienok doviedol deti až k jaskyni. Pred ňou stál čarodej so zrkadielkom v ruke a skúšal si doň zlé mračenie.
„Vráť ľuďom radosť, ktorú si vzal,” vyletel naňho Paľko.
„Vieš ty, kto som?! Ja som Mračifúz. Všetku radosť zničím. Neznášam úsmev a smiech.”
„Naozaj?” usmiala sa Nikolka a žmurkla na Paľka.
Deti sa chytili za ruky a začali poskakovať a spievať.
„Úsmev namiesto parády.
Prečo had nemá slipy?
Nemá ich totiž kam dať,
s holým zadkom chodí spať.”
Deti sa smiali, zatiaľ čo čarodej Mračifúz si držal uši a kvílil.
Pre všetku zlobu, už sa nesmejte! To ma ničí!
Vtom sa rozosmial aj škriatok Korienok. Ako sa začal rehotať, vystrelila mu šiška z nosa a trafila Mračifúza do nosa. Mračifúz začal poskakovať a pritom sa držal za nos. Deti sa rozosmiali na celé kolo, až im tiekli slzy od smiechu. Mračifúz hundral, ale s každým prívalom smiechu bol menší a menší, až úplne zmizol. A bolo po čarodejníkovi. Na mieste, kde stál, zostalo len jeho zrkadielko.
„Šiške zdar,” čudoval sa Korienok. „Úsmev je v tom zrkadielku.”
Nikolka s Paľkom sa pozreli a naozaj. To boli tie úsmevy, ktoré Mračifúz ukradol. Neučil sa mračiť do zrkadla, chcel premeniť smiech na plač, úsmev na zamračenie.
Nikolka s Paľkom vzali zrkadielko a Korienok ich zaviedol späť ku starému dubu.
„Šiške zdar, deti,“ rozlúčil sa s nimi a zatvoril za nimi stromové dvere. Nikolka s Paľkom prešli tmou a zrazu sa ocitli späť na záhrade. Kôra stromu sa úplne zahojila, úsmev z nej zmizol. Jediné, čo deťom zostalo, bolo zrkadielko.
„A teraz vrátime všetkým úsmev,” povedala Nikolka. Vzala kameň a rozbila zrkadielko. Zo zrkadielka sa ozval tlmený smiech toľkých ľudí, že nebolo možné rozlíšiť jednotlivé smiechy. O chvíľku nastalo ticho. Zostalo len rozbité zrkadielko.
„Nikolka, Paľko, poďte sa hrať,” volala babička s úsmevom. „Dedko sa teší, že vám bude rozprávať vtipy zo svojho detstva. To sa nasmejeme!”
Nikolka s Paľkom sa na seba usmiali. Zvládli to. Vrátili ľuďom radosť a úsmev. Pretože bez toho by bolo na svete naozaj veľmi, veľmi smutno.
