Za všetkým hľadaj plúžiaka. To mi hovoril Píhat. Odkedy sa ja, Milín, plúžiak panelákový, hrám s deťmi, mám od svojho zlomyseľného brata Píhata pokoj. Už ma nesleduje a nežaluje rodičom, že nerád straším.
Ba čo viac, stali sa z nás celkom kamaráti. Píhat pozná náš panelák skrz-naskrz, zhora nadol, zdola nahor, zvnútra a možno aj trochu zvonku. Veľmi fajn je, že sa chce o to podeliť so mnou. Ako práve dnes.
Bola noc a ja som čakal na chodbe za dverami nášho bytu, kým príde Píhat. Pôjdeme spolu na obhliadku paneláku.
„To je dosť, že ideš,“ povedal som namiesto pozdravu, pretože Píhat už meškal dvadsať minút.
Píhat zívol.
„Prepáč, ale mne sa strašne zle spalo. Akoby ma vankúš tlačil, pichal a štuchal.“
Ten má snáď v hlave chumáč chlpov. Ako inak by ho napadla taká hlúpa výhovorka? Vankúše sú predsa mäkké.
„Kam pôjdeme?“
„Dnes ti ukážem, ako to vyzerá na prízemí. Kam sa valíš?“
„No, predsa dolu,“ poviem s prvou labkou na schode.
„Pôjdeme výťahom,“ hovorí dôležito Píhat.
„Jéj, výťahom som ešte nešiel.“
Stačilo chvíľu počkať a výťah bol tu. Nenápadne sme prekĺzli pod nohami nastupujúcich a vystupujúcich ľudí. S nami nastúpil aj mohutný pán Karlíček, ktorého som vtedy tak úspešne strašil. Dnes vyzeral inak. Na hlave mal natiahnutú čiernu pletenú čiapku, čierne tričko a v ruke baterku.
S Píhatom sme sa krčili pod malým sedadlom vo výťahu. Svetlo na strope mdlo svietilo a sedadlo vrhalo tieň, aby nás skrylo.
Na piatom poschodí pristúpila pani Simonová, ktorá mi strašne pripomínala jednu kráľovnú z detských knižiek. Len už neviem, či to bola kráľovná s kúzelným zrkadlom alebo kráľovná so zlatými vlasmi. Aj keď tie jej možno niekde zhrdzaveli. Asi chodila veľa v daždi.
Sotva pani Simonová pristúpila, hneď sa dala do reči.
„Pán sused, kamže tak neskoro?“
„Predstavte si to, pani Simonová, niekto mi kradne poštu,“ rozčuľoval sa pán Karlíček.
„Ale choďte, veď sú schránky na zámok. Niekto vám ho vylomil?“
„Ale kdeže, to je to čudné. Pošta sa stráca, ale zámok je neporušený.“
Pani Simonová neveriacky krútila hlavou a rôzne nervózne prešľapovala, ako keby šliapala kapustu. Píhat potichu zakňučal, keď mu stúpila na nohu. Sekol som po jej nohe, aby som ho pomstil, ale cez pevné topánky si pani Simonová nič nevšimla.
„No a kam vy, susedka? Do práce?“
Susedka prikývla, išla na nočnú do nemocnice, kde pracovala ako zdravotná sestra.
To už ale výťah zastavil na prízemí. Našťastie. Pán Karlíček sa vyvalil a skrčil sa do tmy vedľa schránok.
„Čo chcete robiť?“ zachichotala sa pani Simonová.
„Počkám si tu na toho výtržníka, čo kradne poštu. Bafnem na neho a možno mu aj pekne zmalujem zadok.“
„Tak šťastný lov,“ zaželala mu a odišla von do nočného ruchu mesta.
S Píhatom sme prekĺzli chodbou do tmy na opačnú stranu.
„Au, moja labka,“ brblal Píhat. „Má také topánky, že by v nich mohla zadupávať chrobáky.“
„Mali sme ísť po schodoch,“ hovorím.
„Kdeže, aspoň to teraz vieš.“
„Čo viem? Že špicaté kožené topánky sa hodia na zašľapávanie švábov?“
„Ale figu borovú,“ zamračil sa Píhat nad mojou nechápavosťou. „Teraz vieš, prečo nie je plúžiak výťahový. V tej pojazdnej debne sa strašiť ani škrabať nedá.“
Musel som súhlasiť.
Píhat mi ukázal prízemie a vchod do pivnice. Tam ma ale dnes nevezme, býva tam najstarší plúžiak v meste a nemá rád, keď ho vyrušia neohlásené návštevy. Hovorí sa o ňom, že za svojej mladosti patril k najlepším strašidlám v odbore, hrýzol spáčov do nosa, a dokonca raz niekomu odhryzol palec. Aj s kusom kroksy, pretože ten spáč zaspal v topánkach. Raz sa tam vraj tiež pozrieme.
Prešli sme všetky chodby. Nad ránom sme sa vracali domov. Tentokrát po schodoch. Píhat zíval snáď na každom poschodí. Prešmykli sme sa priechodom v stene na miesto, kde máme pelechy.
„Skok do perín!“ zakričal z plných pľúc Píhat a s rozbehom skočil na svoj vankúš.
Ozval sa zvuk trhajúcej sa látky a do vzduchu okolo vyleteli listy a akčné letáky obchodov. Píhat dopadol na prázdny povlak vankúša a smutne zašľapal labkami.
„Tak pekne som ho mal nadutý. Teraz aby som ošklbal nejakú sliepku, aby som si ho mal zase čím napchať.“
„Alebo ošklb schránku na listy,“ poradil som mu a smial sa mu.
Jedno bolo jasné. Pán Karlíček zlodeja dnes v noci nedopadol. Tak dobrú noc a pekne si natraste vankúše a perinky, nech sa vám spí lepšie ako Píhatovi.
