Kdesi na lúke za hlbokým lesom sa zrodila malá včelička Medunka. Medunka bola veľmi šikovná a rada so svojím rojom spoznávala svet a lesné zvieratká. Jedného dňa, keď si tak včielky poletovali, videli krásne zvieratká s farebnými krídlami.
„Čo sú to za tvory?” opýtala sa Medunka svojich kamarátok včielok.
„To sú motýle, Medunka.” riekla jedna z nich a včelička sa zamyslela. Aj ona by chcela mať tak krásne krídla ako tie motýle. A tak od toho dňa vždy premýšľala nad tým, ako by sa mohla stať motýľom. Myslela si, že byť včielkou vôbec nie je výnimočné.
Jedného poobedia sa vytratila z úľa, aby si zalietala a možno uvidí nejakého motýľa. Našla však nakoniec čosi, čo ju zaujalo oveľa viac ako motýle. Bola to akási fialová tekutina kvapkajúca z dutiny stromu. A tak Medunke napadlo, že sa postaví pod ňu a zafarbí si krídla. Mať fialové krídelká, to by bola krásna. Počúvla teda svoju hlávku a nechala svoje krídelká krásne zafarbiť. Avšak keď sa pokúsila s krídelkami vzlietnuť, hneď padla späť na konár.
„Ako sa teraz dostanem domov ku svojim včielkam?” nariekala a rozplakala sa.
Medunku si všimol jeden z motýľov a priletel k malej, smútiacej včeličke.
„Ahoj, včielka, prečo tak veľmi plačeš?” opýtal sa motýlik a Medunka sa zahľadela na jeho krásne, farebné krídla.
„Chcela som, aby moje krídelká boli tak krásne ako tie tvoje. Ale teraz neviem lietať. Ozaj som len hlúpa, zbytočná včela.” riekla Medunka smutne.
„Prečo si myslíš, že si zbytočná včelička? Veď vy, včielky, ste tie najužitočnejšie tvory. Krása je dôležitá, ale neznamená všetko.” riekol motýlik a včielka sa zmätene zahľadela na motýlika.
„To naozaj?” opýtala sa Medunka.
„A ty vari nevieš, že včielky opeľujú kvietky? Bez vás by všetko uhynulo. A váš sladký medík? Ten majú radi všetci a dokonca lieči.” vysvetlil motýlik Medunke a tá sa už necítila tak zbytočná.
„Aj tak neviem, ako sa teraz dostanem domov.” mrmlala včielka smutne, no motýlik dostal nápad.
„Sadni si na mňa a ja ťa zavediem domov do vášho úľa. A keď príde dážď, tak si krídelká umyješ.” povedal motýlik a Medunka natešene poďakovala motýlikovi. Ten ju zaviedol domov a keď sa lúčili, tak si sľúbili, že budú priateľmi.
Od tohto dňa už Medunka vedela, že včielky sú rovnako dobré ako motýle a nikdy už nechcela byť niekým iným.
