Samko bol veselý a hravý chlapček, ktorý miloval hokej. Najradšej by na ľade strávil každú voľnú chvíľku.
V škole sa mu síce darilo, no často bol vo svojich myšlienkach práve na ľade. Sníval o tom, že jedného dňa bude veľký hokejista hrajúci v slávnom tíme.
Jedného decembrového dňa sa vybral s ockom na zamrznuté jazero neďaleko ich domu trénovať. Samko si chcel vyskúšať svoje nové korčule, ktoré dostal na Vianoce. Ocko nachystal na ľade provizórnu bránku a chlapček strieľal jeden puk za druhým.
Vtom si zrazu všimol chlapčeka, ktorý ich spolu s mamičkou sledoval a tlieskal. Samko prikorčuľoval k chlapčekovi.
„Ahoj, nepridáš sa k nám?“ spýtal sa Samko chlapčeka zvedavo.
Chlapček nesmelo pokrútil hlavou. „Neviem sa korčuľovať a nemám ani korčule,“ odvetil smutne.
Samko sa na chvíľku zamyslel a potom dostal skvelý nápad.
„Počkaj, hneď prídem!“ zvolal, vyzul si korčule, chytil ocka za ruku a bežali domov.
„Oci, môžem mu dať moje staré korčule? Aj tak ma už tlačia, možno mu budú dobré,“ povedal Samko.
Ocko sa usmial. Tešilo ho, že synček prišiel s týmto nápadom sám a chce urobiť dobrý skutok. A tak Samko vzal staré korčule a spolu sa vrátili späť k jazeru.
„Skús si moje. Možno ti sadnú. A ja som Samko,“ povedal mu veselo.
„To nemusíš robiť, zlatko, ale ďakujeme,“ ozvala sa chlapčekova mama, no jej syn si už nedočkavo nazúval Samkove korčule.
„Wau! Ďakujem, sedia mi!“ zvolal radostne chlapček, ktorý sa neskôr predstavil ako Jurko.
A tak Samko učil Jurka korčuľovať. Jurkovi to išlo prekvapivo veľmi dobre a čoskoro sa na ľade pohyboval s istotou.
Jedným malým dobrým skutkom sa zo Samka a Jurka stali kamaráti. Samko tak už netrénoval len s ockom, ale pridal sa k nim aj Jurko, ktorého hokej nadchol rovnako ako kedysi Samka.
A čo vy, detičky? Kedy ste naposledy urobili nejaký dobrý skutok?
