Malá Martinka bývala v krásnom domčeku obklopenom prírodou. Za domčekom sa rozprestierala veľká lúka plná kvietkov a pred ním sa na ňu usmieval hustý les. Martinka milovala prírodu, a tak často trávila čas s mamičkou buď na lúke, alebo pri ich sliepočkách. Okrem kamarátok zo školy mala aj jednu nezvyčajnú kamošku.
Ak ste hádali sliepočky, nebolo to celkom tak. Každé ráno ju totiž okrem ich kohúta budil aj malý vtáčik – sýkorka. Každé ráno si sadla na jej parapet pri okne, kde jej veselo čvirikala svoje ranné piesne, ktoré Martinku prebúdzali zo ríše snov. Dievčatko jej dalo meno Lala a vždy jej nasypalo na okienko omrvinky či semienka, aby mala jej spevavá kamoška čo papať.
Jedného rána sa však stalo niečo zvláštne. Malá sýkorka neprišla. Martinka bola smutná, no mamička ju pri raňajkách s úsmevom upokojila:
„Vonku prší, zlatko. Vtáčikom sa v daždi ťažko lieta, určite potom príde, keď vykukne slniečko,“ vysvetlila jej mamička s úsmevom.
Martinka si uvedomila, že mamička má asi pravdu, veď by jej pierka v tom daždi úplne zmokli. No Lala neprišla ani nasledujúci deň, aj keď vonku krásne svietilo slniečko. Martinka znova zosmutnela.
Čo ak na ňu vtáčik zabudol? Čo ak sa s ňou už nechce kamarátiť? Možno odletela kamsi preč. Dni plynuli a Martinka bola stále nešťastná, pretože jej spevavá kamarátka bola preč. Už jej ráno nikto nespieval. Každý deň hľadela na oblohu, či niekde nepoletuje ako zvyčajne alebo nesedí na konáriku, no nikde nič.
A potom jedného sobotného rána malú Martinku zobudilo spevavé: „Čvirik, čvirik!“ Martinka vyletela z postele a pribehla k okienku.
„Lala, ty si sa vrátila!“ zvolalo natešene malé dievčatko.
Vtom si všimla, že jej kamoška Lala nebola sama. S ňou sedeli na parapete aj dve maličké vtáčatká.
„Mami! Ona má detičky!“ zakričala Martinka na mamičku.
Mama pribehla do izbičky a s úsmevom povedala:
„Preto bola preč, zlatko. Mala svoje malé vtáčatká, o ktoré sa musela starať. A teraz, keď už vedia lietať, prišla ti ich ukázať. Nezabudla na teba,“ žmurkla na ňu maminka.
Martinku to dojalo. Bola rada, že jej kamoška sýkorka na ňu nezabudla. Potom spolu s ockom Martinka vyrobila malú drevenú búdku, ktorú položili na parapet, pevne ju pripevnili a nasypali do nej semienka. A tak sa sýkorka Lala so svojimi dvoma malými vtáčatkami k Martinke naozaj vrátila.
Martinka pochopila, že nie všetko je vždy také, ako sa na prvý pohľad zdá. Myslela si, že ju Lala opustila, no ona sa len musela starať o svoje malé vtáčatká. A teraz má Martinka nie jednu, ale tri malé kamarátky, ktoré občas zavítajú k nej do okienka do búdky, kde jej veselo štebocú.
